Psychologička Eva Klanduchová sa venuje psychológii nadváhy a obezity. Porozprávali sme sa s ňou o emočnom jedení a prečo majú ženy k nemu bližšie, ale aj o tom, aká dôležitá je správna diagnostika, a či vďaka kilám navyše bojujú ľudia s bodyshamingom a diskrimináciou.  

Náhody vraj neexistujú

 

Téma, ktorá sa bude niesť naším rozhovorom, nie je jednoduchá, no v každom prípade je potrebné o nej hovoriť. Na úvod nám prezraďte ako ste sa k psychológii nadváhy a obezity dostali?

Prostredníctvom štúdia psychológie a potom vlastne úplnou náhodou. Našiel si ma inzerát na výcvik lektorov, ktorí sa zaoberajú kognitívno-behaviorálnym prístupom pre manažment nadváhy a obezity. Tento výcvik som absolvovala hneď v prvom termíne, ktorý bol možný, pretože ma to extrémne zaujalo. Veľmi som sa chcela venovať tejto téme v rámci klinickej a zdravotnej psychológie, pretože prevalencia nadváhy a obezity neustále stúpa, a to už aj medzi mladými ľuďmi a deťmi.

V čom vás výcvik utvrdil?

Otvoril mi oči a presvedčil ma, že mechanizmy, ktoré sú na pozadí našich stravovacích návykov, sú do veľkej miery odrazom našej psychiky – psychológie emócií, „zvládacích” mechanizmov, prípadne zažitých tráum. Naša psychika, a to ako náš mozog reguluje naše správanie, je veľmi významným faktorom celého problému. Prihlásila som sa teda na doktorandské štúdium, kde som sa vo svojom projekte venovala skúmaniu práve psychologických aspektov nadváhy a obezity. No a tejto téme sa venujem aj naďalej.

Na čom momentálne v súvislosti s touto témou pracujete?

Pracujem na monografii pre psychológov, psychoterapeutov, pre všeobecných lekárov, pre všetkých, ktorí pracujú vo fitness priemysle, či v rámci nutričného poradenstva, nakoľko je nevyhnutné pochopiť psychologické mechanizmy, ktoré súvisia s obezitou. Naše zjednodušené vnímanie toho, že nadváha a obezita je výlučne o počte kalórií, ktoré prijímame, nie je správne. Do hry vstupuje veľa iných faktorov, preto je v úvode práce s klientom kľúčová predovšetkým správna diagnostika a personalizovaný prístup. Každý sme úplne iný nielen z biologického a genetického hľadiska, ale aj z hľadiska nášho hormonálneho psychologického profilu.

Nadváha a obezita často potrebuje odborníka

 

Potrebujeme odborníka na to, aby sme sa dokázali dostatočne výživne a vyvážene stravovať?

Máme určité návyky a myslíme si, že sa stravujeme adekvátne, ale mnoho ľudí nevie odhadnúť počet kalórií, ktoré prijímajú alebo by prijímať mali. Nevedia odhadnúť ani veľkosť či gramáž porcií, energetickú hodnotu alebo si neuvedomujú ako rýchlo jedia, a či jedia v reakcii na fyziologický hlad alebo len majú na niečo chuť, pretože sa necítia dobre. A potom sú tu tí druhí, ktorí si všetky tieto hodnoty dokážu ustrážiť, ale aj napriek tomu u nich figurujú fyziologické a hormonálne faktory, ktoré im neumožnia, udržať si optimálnu telesnú hmotnosť.

Práve kvôli týmto aspektom je na začiatku tak veľmi dôležitá aj podrobná diagnostika?

Áno. Každý, kto pracuje s klientmi v tejto oblasti, by mal byť v týchto témach zorientovaný a v prípade podozrenia na fyziologický problém, odporučiť klienta na ďalšiu diagnostiku k danému špecialistovi. Je veľmi dôležité zmapovať psychologické a behaviorálne faktory, ktoré sa spolupodieľajú na zvýšenej hmotnosti. Človeka musíme vnímať ako komplexnú bytosť a nesústrediť sa len na jeden problém.

Pôsobíte na Akadémii psychológie, rozvoja osobnosti a vzdelávania, kde sa špeciálne venujete manažmentu nadváhy a obezity. Chcete pomáhať ľuďom v tomto smere aj vďaka vašim osobným skúsenostiam?

Určite bol v tomto všetkom aj osobný moment. Prvú diétu som držala, keď som mala asi 11 rokov, možno 12, pretože som mala od malička pár kíl navyše a bola som dieťa, ktoré milovalo jedlo. Zjedla som úplne všetko, rodičia v tomto smere nemali so mnou žiadny problém, práve naopak. No a práve preto, že som taký pôžitkár, sa celý môj život točil okolo toho, že si musím dávať neustále pozor na to, čo a koľko toho zjem, a strážiť si kilá. Nepatrím rozhodne medzi ľudí, ktorí majú to šťastie, že môžu zjesť čokoľvek a nič sa na nich neukáže. Moje fázy sa teda rôzne striedali. Schudla som 10 alebo 15 kíl a potom som ich postupne nabrala znovu naspäť. No v podstate až v dospelosti som zistila, že mám hormonálnu poruchu, čím som bola čiastočne po celý čas ovplyvnená.

Prečítajte si: Manažérka Eva Ščepková: Keď ženy cítia našu podporu, idú do všetkého s väčším odhodlaním a so sebavedomím sa vrhnú do rôznych aktivít

Čo vás viedlo ďalej k rozvíjaniu tejto témy?

Veľa ľudí má problémy s manažmentom telesnej hmotnosti a v podstate to súvisí aj s tým, v akom prostredí žijeme. Dnes je naozaj veľmi ťažké odolať tomu, čo sa nám ponúka. A keďže sa psychológii obezity nevenuje na Slovensku príliš veľa ľudí, videla som to ako zaujímavú oblasť, v ktorej by som mohla pôsobiť a som veľmi rada, že môžem na tejto téme pracovať aj akademicky vďaka výskumným projektom na Fakulte psychológie.

Čomu sa s klientmi venujete najčastejšie?

V prvom rade je potrebné zistiť, prečo má klient problém s reguláciou hmotnosti. Zmapovať príčiny, spúšťače, návyky, overiť či ide skôr o emočné problémy, ktoré sa môžu manifestovať emočným jedením alebo ide prevažne o behaviorálny problém. Dobrým príkladom je napríklad nočné jedenie, tam sú v hre vyslovene zlé návyky. V každom prípade sa ťažké zvládanie náročných emócií alebo životných situácií určite dokáže podpísať pod nadváhu a dokonca až obezitu.

Čo najčastejšie nájdeme za kilami navyše?

U niektorých klientov je to nepozornosť, nesústredenie sa na jedlo, čo sa odráža aj na jeho množstve a zložení. A prichádzajú za mnou aj ľudia s tým, že nemajú na jedlo počas dňa čas a večer sa prejedajú. Alebo sú zase príliš perfekcionistickí v tom, ako prísne dodržiavajú režim zdravého stravovania a pravidelne cvičia, no nie je to pre nich dlhodobo udržateľné, a tak idú z extrému do extrému. Zmena návykov nie je vôbec jednoduchá. Je dôležité, aby sme na zmenu boli skutočne pripravení.

Spomenuli ste emočné jedenie. Je bližšie ženám?

Ženy to majú rozhodne náročnejšie. Vyplýva to z našej neurobiológie a hormonálneho profilu. Viac „fungujeme“ na estrogéne a oxytocíne, a tieto hormóny nás disponujú k väčšej senzitivite, náročnejšiemu prežívaniu emočnej záťaže, fluktuácii nálad, ale aj k túžbe po vysoko kalorických potravinách. Okrem toho sa ženský organizmus vplyvom hormónov mení v tehotenstve a v menopauze.

Typológia a štyri temperamenty 

 

Dokážeme rozdeliť osobnosť ľudí do nejakých základných kategórií na základe biologickej typológie?

Určite áno, no tých modelov je viacero. Najznámejšiu Hippokratovu typológiu štyroch temperamentov však poznáme asi všetci. Sú nimi sangvinik, cholerik, melancholik a flegmatik. Myšlienka, že reakcie človeka, jeho správanie a prežívanie riadia telesné tekutiny, je teda stará už niekoľko tisícročí. Hippokrates bol v podstate priekopníkom behaviorálnej endokrinológie. A dnes už máme k dispozícii obrovské množstvo dát a výskumov o tom, ako naše správanie ovplyvňujú hormóny.

S akým modelom ste vo svojom výskume pracovali vy?

Ja som vo svojom výskume pracovala so štvorfaktorovým modelom osobnosti americkej antropologičky Helen Fisher. Je to typológia temperamentu, ktorá vychádza z najnovších poznatkov z oblasti neurobiológie, neuroanatómie a behaviorálnej endokrinológie. To znamená, že každý typ osobnosti má isté behaviorálne prejavy, ktoré súvisia s aktivitou hormónov a neurotransmiterov v danom organizme. Pre prvý, dopamínový typ, je napríklad charakteristická exploračná vzrušivosť, vyhľadávanie nových podnetov, zážitkov a dobrodružstiev, zvedavosť, netolerancia nudy, kreativita, originalita, energickosť, optimizmus, impulzivita, ale aj nepredvídateľnosť, nespoľahlivosť a sklon k adiktívnemu správaniu.

Aké sú ďalšie typy?

Druhý je serotonínový typ, ktorý je naopak opatrný, pokojný, rozvážny, svedomitý, rád plánuje a dodržiava pravidlá, má veľmi dobre organizačné schopnosti, nie je impulzívny, a preto má dobrú sebakontrolu. Tretím je testosterónový typ. Ten sa vyznačuje maskulínnymi prejavmi v správaní, prejavuje sa asertivitou, sociálnou dominanciou, emocionálnou rezervovanosťou, odvahou, priamosťou, sebavedomím, súťaživosťou, logickým a analytickým zmýšľaním.

A posledný?

Posledným je estrogén-oxytocínový typ, ktorý má zase naopak viac feminínne prejavy – prosociálne správanie, schopnosť empatie a intuície, kooperatívnosť, prívetivosť, emočnú expresivitu a veľmi dobré lingvistické schopnosti. Samozrejme všetky tieto vlastnosti sa nachádzajú na kontinuu, väčšina z nás sme kombináciou viacerých typov.

Ženy vychádzajú z tejto štatistiky naozaj ako oveľa emočnejšie bytosti…

Áno, vďaka estrogénom sme emočnejšie, empatickejšie a prosociálnejšie, ale v podstate tá emocionalita môže byť niekedy tak výrazná, že dochádza k narušeniu emočnej sebaregulácie, k emočnej nestabilite, ktorú sprevádza impulzivita. A čím sme impulzívnejšie, tým je pre náš mozog ťažšie zapájať exekutívne funkcie a mať veci pod kontrolou. Ale aj ženy môžu mať temperament, ktorý je primárne riadený testosterónom, a platí to aj pre mužov. Môžu v tejto typológii skórovať vysoko v estrogén-oxytocínovej dimenzii.

Takže je viac než jasné, že má emočná stránka žien skutočne vplyv aj na stravovací režim…

To, ako citlivo ženy dokážu vnímať veci okolo seba, sa v porovnaní s mužskou populáciou, odzrkadľuje napríklad na vyššom výskyte depresií, úzkostných porúch, niektorých porúch osobností a porúch príjmu potravy. Prežívanie a intenzita emócií úzko súvisí so ženskou hormonálnou (ne)rovnováhou. Avšak, vo výskume, ktorý som robila v rámci dizertačnej práce, nielen u žien, ale aj u mužov, bol estrogénový typ osobnosti v kombinácii s emočnou nestabilitou, vysokou prívetivosťou a vysokou mierou emočného jedenia významným prediktorom obezity. Naopak, testosterónový typ osobnosti, mal u mužov najnižší BMI index, takmer podváhu. U neho bola dominantná vysoká emočná stabilita, nízka prívetivosť, introverzia a veľmi nízka úroveň emočného jedenia.

Je v prípade emočného jedenia dôležité pátrať aj po širších príčinách? 

Určite. Treba zistiť, čo je spúšťačom emočného hladu, do akej miery je u klienta narušená emočná regulácia, aké má klient mechanizmy na zvládanie stresu a napätia, či sú v anamnéze nejaké závažné životné udalosti alebo trauma. Dôležité je tiež rozlíšiť medzi emočným a kompulzívnym jedením, ktoré môže byť prejavom úzkostnej poruchy alebo OCD (obsedantno-kompulzívnej poruchy), prípadne závislosti na jedle. A to vieme pomocou rôznych diagnostických nástrojov.

Čo je pri určení správnej diagnostiky najdôležitejšie? 

Pre mňa je kľúčový najmä podrobný anamnestický rozhovor a dotazníky týkajúce sa porúch príjmu potravy, emočnej regulácie, zvládania vypätia a stresu, kognitívnej kontroly, afektívnych a úzkostných porúch, ale aj osobnostného profilu klienta. V terapii potom môžeme využívať rôzne psychoterapeutické intervencie a techniky, ktoré sa zacielia na konkrétny problém. Je to náročný proces, nie je to žiadna zázračná „tabletka“ ktorá za dva týždne zabezpečí mínus 5 kíl na váhe. Vyžaduje si to veľa práce na sebe, odvahu zahĺbiť sa do seba kriticky a objektívne.

Stravovacím návykom venujme pozornosť už od malička 

 

Kedy a ako sa formuje náš vzťah k jedlu?

Náš vzťah k jedlu sa formuje už od bábätka a je ovplyvnený aj naším okolím. Veľmi významný je vzťah dieťaťa s jeho matkou, alebo teda s primárnym opatrovateľom. Už odmalička vnímame ako matka reaguje na naše potreby. Často vidíme u malých detí nepokoj. Prvá vec, ktorú niektorí rodičia spravia je, že dajú dieťaťu jedlo, aby sa upokojilo. To je moment, kedy by si mali rodičia uvedomiť svoje reakcie a overiť si, či správne identifikovali potreby dieťaťa. Niekedy nemusí ísť o fyziologický hlad, ale o prežívanie nejakého diskomfortu. Dieťa tak nechtiac učíme, že keď sa necítim dobre, tak je potrebné sa najesť a nepohoda zmizne.

Menší diskomfort je teda prirodzenou súčasťou života? 

Od útleho veku sme konfrontovaní so zvládaním emócií prostredníctvom jedla a v tejto súvislosti je dôležité si uvedomiť, že nepohoda k životu patrí. Nemôžeme žiť neustále ako v bavlnke. Istá miera diskomfortu je potrebná, aby sme sa naučili ho v adekvátnej miere tolerovať, a to by sme v podstate mali učiť aj svoje deti od maličkého malička.

Fungujú na podobnom princípe aj závislosti?

V podstate áno. Jedlo je pre nás odmenou nielen psychologickou, ale aj neurochemickou. Prináša nám príjemné, upokojujúce a niekedy až euforické pocity prostredníctvom produkcie dopamínu, engogénnych opiátov a kanabidoidov v mozgu. Alkohol, drogy, fajčenie fungujú na rovnakom mechanizme aktivácie týchto neurotransmiterov v mozgu.

Ako vnímate stravovacie návyky v rodinách?

Rodina je primárnym miestom, kde sa formuje náš vzťah k jedlu. Je jedlo útechou, odmenou, bezpečím, prejavom lásky a starostlivosti alebo naopak trestom, či formou kontroly? Každá rodina má svoje špecifiká. Niektoré fungujú striktne, až extrémne zdravo a niektoré naopak viac hedonisticky. Je preto veľmi zaujímavé pozorovať, ako sa naše stravovanie mení v závislosti na prostredí, v ktorom sa nachádzame.

Môžete uviesť nejaký príklad? 

Jedna klientka v lete počas prázdnin u svojich rodičov pribrala 12 kíl, pretože toho jedla je tam vždy veľa a je dostupné, ale keď sa vrátila do školy, do svojho prenajatého bytu, vrátila sa aj k svojim pôvodným stravovacím návykom. To prostredie je veľmi dôležité, preto buďme pre svoje deti oporou, nesuplujme emócie a svoju lásku k nim jedlom.

Prečo by sme mali mať manažment nadváhy a obezity pod palcom a prečo by sme nemali problémy s váhou zametať pod koberec?

Tak jednoznačne na prvom mieste je to otázka zdravia. Komorbidity nadváhy obezity sú naozaj veľmi závažné. Milióny ľudí na svete zomierajú každý rok práve v dôsledku ochorení súvisiacich s obezitou. Na kardiovaskulárne, onkologické a metabolické ochorenia. Obezita má tiež dopad na naše psychické zdravie, psychické prežívanie, sebahodnotu, lebo na to, aby sme sa mohli cítiť dobre, musíme byť spokojní vo svojom tele. Neverím úplne tomu, keď ľudia so závažným stupňom obezity tvrdia, že sa tak cítia dobre a sú takto spokojní. Je to skôr obranný mechanizmus, ktorým sa snažia nejakým spôsobom poprieť alebo potlačiť ich skutočné prežívanie.

A čo otázka sebahodnoty?

To všetko spolu veľmi úzko súvisí. Ľudia s obezitou prichádzajú v sociálnom kontexte veľakrát do kontaktu s negatívnym hodnotením, diskrimináciou alebo dokonca so šikanou, čo samozrejme negatívne ovplyvňuje ich psychické rozpoloženie a môže byť spúšťačom depresie alebo úzkostí. Ľudia sa tak točia v akomsi bludnom kruhu negatívneho prežívania.

Nadváha a obezita sú tiež častým dôvodom diskriminácie…

Bohužiaľ je to tak. Človeka s obezitou môžu diskriminovať pri nástupe na nejakú pracovnú pozíciu, neuspeje v rámci výberového konania, a pritom môže podať rovnako dobrý výkon ako jeho kolega. Napriek tomu, že diskriminácia a bodyshaming je neprípustný a neospravedlniteľný, v realite sa deje jedno aj druhé. Obezita je v očiach ľudí často osobným zlyhaním.

Prečítajte si: Body Shaming – neprijateľné formy diskriminácie kvôli vzhľadu

Eva Klanduchová vyštudovala psychológiu, medzinárodné vzťahy, ale aj integrovanú marketingovú komunikáciu. Šesť rokov pôsobila v USA, kde pracovala v oblasti bilaterálnej aj multilaterálnej diplomacie, no venovala sa tiež práci pre americko-slovenskú nadáciu +421 Foundation. V rokoch 2020 až 2023 pôsobila ako interná doktorandka na Ústave klinickej psychológie, kde pracovala na výskume psychologických a behaviorálnych aspektov nadváhy a obezity. Aktuálne sa naplno venuje vedecko-výskumnej a pedagogickej činnosti na Fakulte psychológie a je zakladateľkou vzdelávacieho projektu Akadémia psychológie, rozvoja osobnosti a vzdelávania.

 

 

Zdroj titulná foto: Pexels_SHVETS production

Autorka článku: Veronika Samborská