Sedíme v Záhrade, ktorá je miestom nezávislej kultúry a umenia. Miestom, kde sú podporovaní umelci, kde sa rozvíjajú komunity, kde prebieha edukácia a kde má zelenú diverzita a inklúzia. Poďme sa o rôznorodosti a rešpekte porozprávať s riaditeľom, projektovým manažérom a dramaturgom podujatí v jednom. S Milanom Zvadom z Centra nezávislej kultúry Záhrada, sa však ešte na chvíľu vrátime kdesi na začiatok.

Záhrada vtedy a dnes 

 

Ako vznikla Záhrada a kto všetko stál pri jej zrode?

Vznik Záhrady ako inštitúcie nadväzuje na predošlé aktivity, ktoré už fungovali v rámci nezávislej kultúrnej scény, a to hlavne okolo dramaturgov, ktorými boli Ján Fakla a Maroš Krajčovič, scénograf a performer Dušan Krnáč a herečka, a v tom čase už aj režisérka Divadla z Pasáže, Viera Dubačová. Kultúrnemu centru Záhrada, ako organizácii a ako fyzickému priestoru, predchádzal priestor Divadla Ivana Palúcha, ktoré sa nachádzalo v jednom banskobystrickom hoteli. Časom však bolo financovanie nezávislého divadla náročné, no Viera je bojovník a spolu s Dušanom otvorili divadelnú kaviareň, naštudovali nové predstavenia, organizovali koncerty, diskusie, vytvorili priestor pre študentov Akadémie umení a nabalili na seba nových ľudí. Vtedy som bol pritom už aj ja. O tento priestor sme však neskôr prišli. Viera zašla za majiteľom Beniczkého domu v Banskej Bystrici a ten ju zaviedol do akejsi záhrady v pasáži. Bola tam len stavba. Murovaná búda bez vody. Dohodla spoločné stretnutie všetkých, ktorí s Divadlom Ivana Palúcha nejako súviseli. A bolo to osudové stretnutie so schátranými priestormi budúcej Záhrady.

V ktorom roku sa Záhrada oficiálne otvorila?

Odštartovali sme v novembri roku 2010 prvým koncertom českej skupiny DVA a potom nastal niekoľkoročný proces rekonštrukcie, organizovania skromných a menej skromných podujatí. No motivácia, vytvoriť vlastné kultúrne centrum alebo divadlo, bola veľká. A tak je dnes Záhrada už samostatným kultúrnym centrom, ale zároveň domovskou scénou Divadla z Pasáže. Aj keď divadlo má aj svoje priestory, kde prebiehajú komunitné stretnutia a vzdelávacie aktivity pre hercov, či príprava na nové inscenácie. Zostali sme prepojení, pretože nás spájajú rovnaké hodnoty, ktorými sú spravodlivosť a rešpekt. Práve Divadlo z Pasáže totižto pracuje akoby s minoritou ľudí, ktorí sú zdravotne znevýhodnení, a ktorí boli za minulého režimu veľmi stigmatizovaní. Bohužiaľ, je to tak čiastočne dodnes, takže v tomto prípade určite nemôžeme hovoriť o akejkoľvek rovnosti.

Na akú rovnosť konkrétne narážate?

Hovorím o spoločnosti, ktorá zdravotne postihnutých ľudí nepovažuje za rovnocenných členov. Sú im odopierané rôzne práva, aj tie kreatívne, a ja to vnímam tak, akoby boli odložení, neviditeľní a považovaní za nie dostatočne schopných byť súčasťou našej spoločnosti.

Čo bolo a stále je hlavnou myšlienkou Záhrady?

To podstatné je, že Záhrada sa stavia k ľuďom demokraticky, transparentne a je otvorená rôznym menšinám alebo ľuďom, ktorí boli v minulosti poznačení nejakou stigmou. Myslím najmä na menšiny – cudzincov alebo LGBTI ľudí, pre ktorých sme sa stali akýmsi útočiskom a bezpečným miestom. Sme na to hrdí a vidíme, že to má zmysel. Ako pre nich, tak aj pre nás.

Čo Záhrada svojim návštevníkom ponúka?

V Záhrade organizujeme diskusie alebo prednášky, ktoré tematizujú buď ľudské práva alebo diskrimináciu určitých skupín obyvateľstva. Radi sa sústredíme aj na aktivity, ktoré mapujú nové možnosti a prístupy k vzdelávaniu dospelých aj mladých ľudí. O neformálnom vzdelávaní komunikujeme tiež cez workshopy. Tento rok budeme napríklad hosťovať workshop k metóde Divadla utláčaných. A nechýba ani tanec a mnohé performance.

Rodová rovnosť je v nás

 

Ako vnímate rodové stereotypy a tradičné roly v rodinách zo svojho pohľadu, prípadne z pohľadu ľudí, s ktorými sa stretávate?

Ono to je tak, že my tú rodovú rovnosť máme implicitne v sebe, lebo inak, podľa mňa, by ľudia nedokázali byť spolu tak dlho, keby hodnoty rovnosti a rešpektu nezdieľali. Explicitnejšie nám to dochádza možno až vďaka spoločensko-politickej situácii tým, že musíme alebo nemusíme, ale chceme reagovať na to, čo sa deje. My v Záhrade menšinám polená pod nohy nehádžeme. S týmito hodnotami súznieme a snažíme sa robiť aktivity, kde je rodová rovnosť viditeľná. A to, že nám na nej záleží, vidno aj na zložení nášho tímu. Je to u nás veľmi diverzné a vďaka sociálnej nespravodlivosti, ktorú vnímame v širšom kontexte, tú spravodlivosť ľudia u nás nachádzajú.

Prečítajte si: Body Shaming – neprijateľné formy diskriminácie kvôli vzhľadu

Do Záhrady môže prísť každý. Nudiť sa nebude, pretože tu nájde veľkú rozmanitosť, a to nielen kultúrnych podujatí ale aj názorov, perspektív, etnických skupín, jazykov či tradícií. Môžeme smelo povedať, že sa cítia u vás ľudia prijatí, vypočutí a pochopení?

Verím a cítim, že áno. Aj keď musíme prijímať aj naratívy, ktoré súvisia s tým, ako niektorých ľudí odrádza naša „uzavretá komunita“. Stretol som sa aj s názorom, že to u nás priam hraničí s elitárstvom. Až sa na mieste, kde sa nerobia medzi ľuďmi rozdiely, paradoxne cítia tak, že sem nepatria a vstupujú do niekoho súkromnej zóny. No my sme otvorení a snažíme sa tieto postoje odbúrať napríklad infografikami. Snažíme sa širšej verejnosti, návštevníkom viac vysvetľovať, pre koho tu sme a že sú všetci vítaní.

Takže sa vlastne opäť stretávame s predsudkami ale na opačnej strane?

Čiastočne áno. Je to síce veľmi ojedinelé, ale pre nás podstatné, pretože chceme pre ľudí zostať majákom. Chceme tu byť pre tých, ktorí hľadajú rešpekt, prijatie, pohodu a oddych. Nezneužívame predsudky ako politici v rámci populizmu. Myslím hlavne na tie predsudky ľudí voči iným ľuďom a menšinám, ktoré sa tu stretávajú. Reflektujeme na túto skutočnosť napríklad aj Filmovým festivalom Inakosti alebo Ľudsko-právnym festivalom Embargo. A celý program nie je len pre menšiny, ale aj pre širokú verejnosť. Ak sa chce niekto dovzdelávať, môže prísť. Zažije u nás aj skvelé koncerty alebo divadlá. No zo všetkého najviac u nás pocíti precítenie a prijatie.

Vráťme sa ešte k tradičným rodovým stereotypom z trochu iného pohľadu. Máte pocit, že ideme ako spoločnosť dobrým smerom?

Rodové stereotypy sú silne prítomné pri manželskom spolužití, či v rodinnej výchove. Máme ich zažité a považujeme za samozrejmosť, že rolou ženy je byť doma, starať sa o deti a muž by mal byť živiteľom. Našťastie, mladá generácia už premýšľa inak. Som v kontakte s mladými ľuďmi a som milo prekvapený, že vedia, čo je feminizmus. Že vedia rodové stereotypy po vzore svojich rodičov rozložiť, demontovať a teší ma, že napríklad aj u nás vidím rodičov so svojimi deťmi na čaji alebo pri víne. A rodičia svoje deti neškatuľkujú, nestavajú sa do póz, čo je koho úlohou. Platí to aj o mladých ľuďoch, ktorých rodičia vedia o ich inakosti, o rodovej identite, sexuálnej orientácii a podporujú ich v tom. Verím, že spoločenský tlak, ktorý bol silno historicky daný, je na ústupe. A ako povedal, myslím jeden sociológ, konečne sme v období, kedy môžu ľudia nadväzovať vzťahy z lásky a slobodne sa rozhodnúť, že si povedia áno.

Čím to je, že si stereotypy viac uvedomujeme? 

Stereotypy sú historicky ešte vždy prítomné, no žijeme inú dobu. Sme privilegovaní v tom, že sa nemusíme starať len o základné potreby. Máme viac času na sebarozvoj a na budovanie vzťahov a zároveň aj viac času kriticky premýšľať nad tým, či to status quo alebo to, čo sme sa naučili, to čo sme zdedili, je správne. Ak mám byť osobný, hlavné je cítiť sa a správať tak, aby som sa cítil slobodný. Premýšľať o tom, čo prežívam. Ak sme v diskomforte, je to signál, že nám spoločnosť niečo diktuje. Ak sa cítime nepríjemne, nie je to o tom, že nemáme pravdu alebo správny pohľad. Práve naopak. Znamená to, že potrebujeme nájsť silu, odolávať diktátu.

A čo rodová ideológia? Niektorí ju považujú za morálnu paniku…

Rodový diskurz, ak hovoríme o gender studies, teda o rodových štúdiách, sa zaobalil do genderovej ideológie, ktorá sa snaží spochybňovať slobodu sebavyjadrovania a sebavnímania. V centre ideológie je v podstate hetero norma. Čo znamená byť mužom, čo znamená byť ženou. Dievčatká nosia ružovú, chlapci modrú. A z tohto celého úplne vylučujeme transrodových aj intersexuálnych ľudí. Oni necítia, že by mali zapadať do nejakých tých stereotypných vzorcov, ktoré spoločnosť vytvorila. Mladí dospelí ľudia predsa nemôžu cítiť útlak na základe toho, že niekto si projektuje svoju predstavu o tom, ako majú vyzerať. Sme slobodní, nemusíme vyrastať v klietke stereotypov.

Z tej klietky by sme sa mali oslobodiť aj v súvislosti s rodinami, v ktorých vyrastajú deti rovnako orientovaných rodičov? 

Ak hovoríme o stereotypoch, ktoré ovplyvňujú prežívanie mužov a žien a o „neviditeľných“ transrodových ľuďoch, tak to na Slovensku fakt nie je to jednoduché. Silne prítomné predsudky a diskriminácia voči ľuďom, ktorí vyrastajú v rodinách, kde sú rodičia bisexuálni alebo len jeden z nich, prípadne môže byť niekto z rodičov aj transrodový, môžu psychicky veľmi ublížiť. Hovoríme o dúhových rodinách, ktoré tiež majú svoje základné ľudské práva, no tie sú v rámci legislatívy úplne prehliadané. Dokonca sú pokusy aj o definitívne znemožnenie štátom, ktorý neuznáva, že tvoria rodinu. Biologickú matku uznajú, to áno, ale celkovo sa definícia, koncept takejto rodiny nepripúšťa. A pritom sú títo rodičia naozaj odvážni o tom hovoriť, komunikovať o výchove a vyvracať mýty. Tu je ten zápas o rodovú rovnosť jednoznačne spojený s feministickým hnutím, ale aj s LGBTI hnutím a predchodcom týchto hnutí je vlastne boj za volebné právo žien. Práve ženy vedia inakosti pochopiť, pretože sa s určitým útlakom stretávajú roky pri rodovej nerovnosti a tradičných rolách.

Vlastne sa možno každý z nás, odhliadnuc od toho, či sme mužmi alebo ženami, staneme aspoň raz v živote súčasťou menšiny, však?  

Tak je. Formu útlaku si človek uvedomí až potom, keď ju zažije. Už len v situácii, kde je desať ľudí a niekto má iný názor, tak je v menšine oproti ďalším deviatim. Ale keď sa to týka tém, ktoré sú omnoho intímnejšie a osobnejšie, ako je téma prežívania sexuálnej a rodovej identity, tak je to omnoho zraňujúcejšie. Vo všeobecnosti je veľmi ťažké, keď sa so stereotypmi a diskrimináciou človek vôbec musí vyrovnávať. A tak si predstavte, že stále musíte riešiť, čo je normálne a čo nie, keď ľudia rovnakého pohlavia prechovávajú jeden k druhému istý druh vzťahu a citu. Naše vzťahy nie sú menejcenné, preto by nemali byť spochybňované.

Čo môžeme ako spoločnosť v tomto smere zmeniť?

My, ako ambasádori, máme síce dobrú infraštruktúru kultúrneho centra, máme nejaký dosah a vieme vyslať správu o tom, čo je potrebné zmeniť, no tieto záležitosti by mali byť aj úlohou politických predstaviteľov a médií. Nič však nie je dotiahnuté. Ľudia sa aj ozvú, no potom sa akoby zľaknú a radšej sa pridajú k väčšine, hoci by aj mali podporujúci názor. Ale ja som presvedčený o tom, že sa to raz prelomí a ľudia zistia, že sa kvalita života vôbec nezníži, ak sa budú sobášiť páry rovnakého pohlavia a keď budú deti vyrastať v takýchto rodinách bez strachu z odsudzovania a stigmatizmu. Musíme sa hlavne hneď na začiatku prestať zaoberať tým, kto je alebo nie je hetero. Akceptovanie a prijatie je cestou vpred a diskriminácia by sa už mala nielen v tomto smere definitívne vytratiť. Verím, že sa to pomaly bude meniť, len je potrebné podchytiť určité povolania. Napríklad učiteľov a učiteľky a zbytočné a bolestivé stigmy na prvom a druhom stupni. Nie je nevyhnutné, aby sme tu mali vzory akýchsi alfasamcov na mocenských pozíciách.

Ageizmus – veková diskriminácia

 

Diskriminácia či rodová nerovnosť sa týka rôznych oblastí života a nevyhýba sa ani mužom ani ženám. Jednou z nich je určite veková diskriminácia.

Mnoho z týchto vecí a tém, o ktorých sa rozprávame, či už sú to stereotypy alebo predsudky, súvisia s kultúrnym a spoločensky podmieneným hejtom. Existujú o tom aj výskumy humanitných, sociologických, ale aj iných vied. A to všetko sa zas týka aj výchovy detí prostredníctvom nejakých viditeľných znakov, na základe čoho sa ľudia akoby rozdeľujú do kategórií. Menšiny, cudzinci, náboženstvo, ateizmus… A k tomu sa potom pridáva medzigeneračný dialóg a medzigeneračné vzťahy, ktoré sú opäť ovplyvnené kultúrne podmienenými stereotypmi. Starší ľudia môžu byť skúsenejší, múdrejší a zaslúžia si rešpekt. Mladí zas majú lepší prehľad a napredujú rýchlejšie.

Je dôležité sa venovať výskumom či debatám o vekovej diskriminácii?

Určite áno. Nezhody a postoje k medzigeneračným problémom v našej spoločnosti vnímam. A opäť trochu tragickejšie u nás než vo svete. Sú kultúry a krajiny, kde je dialóg medzi generáciami na úplne inej úrovni alebo tam ani nie je témou. Ku každému človeku treba pristupovať s rešpektom a k tým starším zvlášť, keď sú aj zdravotne znevýhodnení. No na druhej strane nie je u starších ľudí správny ani dištanc, pohŕdanie alebo strach komunikovať napríklad o sexualite. V dobe antropocénu je podľa mňa nevyhnutné zbavovať sa aj týchto predsudkov a diskriminácie vzhľadom na vek, pretože kultivovanie vzťahov medzi ľuďmi rôznych vekových kategórií je dôležité pre sociálnu súdržnosť, ale z mojej skúsenosti je to hlavne o potrebe učiť sa a napredovať. Som nastavený tak, že sa učím stále. Starší by mali určite mladších počúvať a nementorovať. Čím viac budeme komunikovať s mladými ľuďmi z rôznych segmentov, tým viac sa dozvieme a získame o nich aj omnoho lepší obraz.

V súvislosti s vekom sa často skloňuje zapájanie seniorov do bežného života. Upriamuje sa pozornosť na to, že život vo vyššom veku predsa ešte stále nekončí. Súhlasíte s takýmto postojom?

Jednoznačne. Keď hovoríme o domovoch pre seniorov, premýšľajme viac o tom, ako štrukturovať ich voľný čas a pristupovať k nim ako k osobnostiam. Pri zdravotne znevýhodnených ľuďoch je to také isté. Spoločnosť s nimi komunikuje ako s deťmi, ktoré sú istým spôsobom nesvojprávne. Priblížme si to opäť na sexualite. Obe skupiny ľudí o ňu záujem pokojne mať môžu a aj majú, no v kontexte špeciálnej starostlivosti je im neprístupná. Pracovníci a pracovníčky v ústavoch, alebo aj my bežní ľudia, nemôžeme pristupovať k týmto ľuďom tak, že nemajú žiadne emócie, a že už len tak vegetatívne dožívajú. Ak to aj nie je viditeľné, alebo o tom toľko nehovoria, neznamená to, že nič neprežívajú. To len náš prístup im bráni, vyjadriť sa.

Prečítajte si: Zarábate málo, aj keď tvrdo pracujete, aby ste uspeli?

Vidíte v súvislosti s diskrimináciou seniorov, menšín a zdravotne znevýhodnených ľudí posun v dialógu a v konkrétnych návrhoch na riešenie?

V Čechách robí veľké pokroky Jolana Novotná. Napísala knihu LGBT seniori/seniorky – neviditeľná menšina a je aj koordinátorkou programu organizácie PROUD. Sú to osobné príbehy. Ale takúto formu som ešte na Slovensku nepostrehol. Čo sa týka tabu témy ľudí akoby na okraji spoločnosti, tak už som spomínal Vieru Dubačovú a Divadlo z Pasáže. Ale ak sa vrátim k LGBTI ľuďom, ktorí v totalitnom režime nemohli o svojej orientácii hovoriť, tak teraz sú vo veku 60+ a nemajú žiadnu skúsenosť so slobodným sebavyjadrením a taktiež potrebujú pomoc. Je veľa problémov v súvislosti s vekom či aktívnym starnutím, ktoré sa neotvárajú a neriešia.

Je teda reálne, že môže každý človek aktívne starnúť a necítiť sa vylúčený zo spoločnosti kvôli vyššiemu veku?

Myslím si, že aktívne starnúť môže akýkoľvek senior alebo človek, ktorého už nejako vekovo zakategorizujeme. Naše predstavy a stereotypy o tom, akí sú starí ľudia, nemusia byť vôbec správne. Univerzita tretieho veku je super nápad. Ľudia môžu byť inšpiratívni pre svojich rovesníkov a rovesníčky. Rovnako skvelé programy má Centrum dobrovoľníctva, vychováva dobrovoľníkov a dobrovoľníčky k tomu, aby trávili čas so seniormi a nadväzovali s nimi vzťahy. Je to citlivá vec, ale je to nesmierne potrebné. Ak nebudeme vytvárať podmienky na synergiu medzi vekovo staršími a mladšími ľuďmi, tak sa nikam neposunieme a zbytočne vytvoríme ďalšie barikády. Vek nie je podstatný. Živá výmena skúseností, poznatkov, vedomostí a vzájomná podpora ľudí rôzneho veku je veľmi dôležitá.

Zdroj titulnej foto: Jakub Kováč

Autorka článku: Veronika Samborská