Sociologička Elena Gallová Kriglerová sa v roku 2005 spolupodieľala na založení Centra pre výskum etnicity a kultúry (CVEK) a od roku 2012 v centre pôsobí ako riaditeľka. Začínala ako výskumníčka v Inštitúte pre verejné otázky a realizovala viacero výskumných projektov zameraných na situáciu Rómov a migrantov na Slovensku. Najčastejšie sa zaoberá témami ako kultúrna integrácia, participácia menšín a interetnické vzťahy. Intenzívne sa venuje spolupráci so samosprávami pri tvorbe lokálnych politík.

Elena Gallová Kriglerová nám prezradila, prečo sa rozhodla študovať sociológiu, ako vznikla organizácia CVEK, ako sú na tom Slováci s rodovou rovnosťou, ale aj to, ako by sme mali pristupovať k menšinám, či cudzincom, a či sa venuje výskumom vekovej diskriminácie.

Centrum pre výskum etnicity a kultúry 

 

Vyštudovali ste sociológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Čo vás viedlo k tomu, aby ste si vybrali práve tento odbor?

Pôvodne som chcela študovať psychológiu, ale už ani neviem, čo sa stalo. Vlastne viem. (Smiech.) Zistila som, že na psychológiu sú prijímacie pohovory z matematiky, tak som sa rozhodla, že pôjdem na sociológiu. Ale matematika ma neobišla. Aj na sociológiu boli potrebné. V princípe som však neskôr bola rada, pretože už na strednej škole ma bavili spoločenské témy. Sledovanie toho, ako spoločnosť funguje. Bavilo ma odhaľovať, ako ľudia medzi sebou komunikujú, ako sa vlastne spoločnosť tvorí. Bolo to pre mňa celkom dôležité. Dokonca, keď som sa pripravovala na prijímacie pohovory, videla som jeden citát, ktorý znel, že sociológia pomáha nabrúsiť zmysly a dokorán otvoriť oči. A to je úplná pravda. Sociológia mi dáva veľmi unikátny pohľad na to, ako v tejto krajine fungujeme. Keď máte sociológiu vyštudovanú, keď s ňou pracujete, všímate si oveľa viac, čo sa deje okolo vás a to je veľmi zaujímavé.

Sociológia úzko súvisí so sociálnymi vzťahmi a umožňuje ľuďom spoznávať a chápať vlastný sociálny svet. Vznikla organizácia CVEK preto, aby pomocou výskumov a vzdelávania vytvorila spravodlivú spoločnosť, kde sa každý cíti rešpektovaný?

Už predtým, než vznikla naša organizácia, sme fungovali v rámci Inštitútu pre verejné otázky v programe Národnostné menšiny a potom sme sa osamostatnili, ale vlastne sme v tých menšinových témach zostali. A ako hovoríte o tom rešpekte, aj ako sa rozprávame o sociálnych vzťahoch, tak pre nás bolo veľmi podstatné to, že aj menšiny, aj rôzne špecifické skupiny, ktoré žijú na Slovensku, sú súčasťou spoločnosti, no veľmi často ich prehliadame. Veľmi často máme tiež pocit, že Slovensko je iba krajina Slovákov a potom nevidíme tie rôznorodé odtiene. Práve z tohto dôvodu sme sa venovali veľmi intenzívne menšinám, ale čoraz častejšie aj téme cudzincov alebo ľudí so zdravotným znevýhodnením, či mladým ľuďom v rôznych menšinových postaveniach alebo pozíciách. Pre nás je rozhodujúce, že spoločnosť tvoria veľmi rozmanití ľudia a na to chceme poukazovať aj v našej organizácii a vlastne ukazovať, aký je to prínos pre našu krajinu, keď tieto rozmanitosti vidíme.

Na ktoré sociálne oblasti sa CVEK zameriava?

Na začiatku sme začali s rómskou témou. Venovali sme sa rozličným bariéram, ktorým čelia Rómovia na Slovensku, či už v prístupe k vzdelávaniu alebo bývaniu, ale aj tomu, ako sú vnímaní majoritnou populáciou. Aké predsudky stále panujú voči nim a veľmi sme sa zameriavali aj na také interetnické vzťahy. A to platí nielen pre Rómov, ale aj pre ďalšie menšiny. Robili sme viacero výskumov, ktoré sa venovali vnímaniu inakosti na Slovensku. Sledovali sme ako je napríklad vnímaná maďarská menšina alebo cudzinci. Ako chápeme my ľudí z LGBTI komunity a podobne. Snažíme sa vždy výskumy robiť najmä preto, aby sme prispievali k zlepšovaniu vzťahov, lebo sa ukazuje aj v našich výskumoch, že ľudia, ktorí majú kontakt a vzťahy s ľuďmi z menšín, ich aj oveľa pozitívnejšie prijímajú. Takže to je našou hlavnou myšlienkou. Mali by sme sa vzájomne spoznávať a potom tie vzťahy budú fungovať lepšie.

Venujete sa vo vašej organizácií aj verejným politikám?

Áno, dosť sa snažíme docieliť, aby aj verejné politiky reflektovali situáciu menšín a situáciu rôznych skupín. Aby boli nastavené tak, že sa v nich každý nájde. Aby sa týkali všetkých, a aby zohľadňovali špecifické potreby jednotlivých skupín. Najskôr robíme výskum a potom sa snažíme ovplyvňovať verejné politiky, čo znamená, že na základe výskumov formulujeme nejaké odporúčania. Podstatné ale je, že sa nesnažíme len kritizovať, ale aj prispievať k zlepšeniu. V praxi to znamená, že spolupracujeme s rôznymi inštitúciami, väčšinou so samosprávami, aby si vytvorili lepšie integračné a inkluzívne politiky, ktoré by videli práve tú rozmanitosť ako svoj pozitívny zdroj. 

Prečítajte si: IPčko spustilo aktivity na prevenciu radikalizácie mladých

Rodová rovnosť na Slovensku

 

Ako z vášho pohľadu vnímajú Slováci rodovú rovnosť?

Myslím, že stále pretrvávajú mnohé stereotypné vnímania, rozdelenie rolí mužov a žien v spoločnosti. Zaujímavé však je, a nedávno sme k tomu robili výskum, ktorý bol zameraný na mladých ľudí, že v ich prípade už došlo k veľmi silnému posunu. Sú veľmi citliví na rodové nerovnosti. Majú pocit, že v rodine by rodové roly mali byť rozdelené oveľa spravodlivejšie, a nie že muž pomáha žene, ale že tvoria rodinu spoločne. Participujú na tom, ako tá rodina vyzerá. A mnohí sú veľmi citliví aj na platové nerovnosti medzi mužmi a ženami, čo ma prekvapilo, že o tom vedia, a že si to uvedomujú. Majú dosť silný pocit, že by to tak nemalo byť. Veľmi pozitívne ma toto zistenie zaskočilo. Netvrdím, že predsudky a stereotypy sa nereprodukujú aj do mladšej generácie, ale v tej postojovej rovine je vidieť, že tam k nejakým posunom dochádza.

Je teda rodová rovnosť na Slovensku na dobrej ceste?

Vidím aj v mojom okolí, že sú už oveľa častejšie muži vonku s malými deťmi aj počas bežného dňa. Postupne dochádza k lepšiemu prerozdeľovaniu funkcií v rodine. Ak sa partneri poznajú a poznajú aj svoje potreby, správajú sa k sebe ohľaduplnejšie, čo cítim aj vo svojej rodine. Keď sme s mojím manželom mali malé dieťa, od začiatku sme sa pri ňom v starostlivosti striedali. Môj manžel tak chápal situáciu, keď ste s dieťaťom celý deň doma, čo znamená ešte po príchode druhého rodiča, vykonávať ďalšiu prácu. A zase na druhej strane, ja som sa oveľa lepšie vedela vžiť do momentu, aké to je prísť večer z práce unavená a ešte sa starať o dieťa. Obidvaja sme mali rovnaké videnie, a preto používam tento osobný príklad. Podľa mňa veľmi dobre ilustruje, ako by to v našej spoločnosti mohlo vyzerať. 

Cudzinci, menšiny a sociálna súdržnosť 

 

Venujete sa migrácii a integrácii cudzincov. Dokáže naša spoločnosť akceptovať ľudské bytosti, ich hodnoty alebo sme skôr kolektív ľudí, ktorí sa snaží cudzincov vylúčiť?

Veľmi záleží na tom, akých cudzincov. V našich výskumoch sme zistili, že táto situácia vôbec nie je dobrá. Celkovo na Slovensku platí, že cudzie nechceme, ale svoje si nedáme. Rezervovanosť voči akejkoľvek inakosti, ale aj voči cudzincom, stále pretrváva a prejavuje sa napríklad tým, že sa Slováci nechcú dozvedať nič o cudzincoch, nechcú s nimi tráviť čas a majú pocit, že nepotrebujú nič vedieť napríklad o ich kultúre.

Jedná sa o všetkých cudzincov?

Skôr akceptujeme tých, ktorí sú nám blízki, ktorí vyzerajú ako my, sú nám podobní jazykovo alebo kultúrne, či ekonomicky. A potom tých, z ktorých máme nejaký osoh. To znamená, že lekár zo Srbska, z Ameriky alebo z Ukrajiny je oveľa lepšie prijímaný ako napríklad moslimka, ktorá pracuje ako upratovačka. Cudzinci musia našej krajine niečo prinášať a ideálne viac ako samotní Slováci, aby sme ich akceptovali. Zároveň by mali byť približne takí ako my, a toto je veľmi negatívne zistenie. Dosť hovorí o tom, že ich chceme iba využiť. Vôbec si neuvedomujeme, že mnohí cudzinci prinášajú pozitíva, a že sú obrovským prínosom pre spoločnosť.

Čo môžu našej spoločnosti cudzinci priniesť?

Iný pohľadom na to ako funguje krajina. Môžu prichádzať s rôznymi zaujímavými nápadmi, priniesť nový vietor. Ale toto väčšinou nevnímame. Preto sa potrebujeme viac prekonávať, ak je niekto veľmi odlišný, keď má napríklad inú farbu pleti. Ak žena moslimka nosí hidžáb, pozerajú sa ľudia na ňu s veľkou obozretnosťou, čo je veľká škoda. Ženu moslimku na Slovensku v banke za priehradkou ako pracovníčku neuvidíte, lebo ju jednoducho ani zamestnávatelia nepustia do pozície prvého styku. Je až neuveriteľné, že to takto funguje, že sú tieto ženy odmietané vo verejnom priestore. V tomto smere musíme prejsť ešte dlhú cestu.

Je takáto situácia na celom Slovensku?

Samozrejme sa to líši. V Bratislave alebo vo väčších mestách je to už trochu inak. Vo veľkých firmách, kde sú zvyknutí na to, že majú obrovskú pracovnú diverzitu a že u nich pracujú ľudia z veľkého množstva krajín, vnímajú cudzincov inakšie. A to sme opäť pri tom kontakte. Ak sú miesta, kde sa s cudzincami ľudia nestretávajú, neudržujú s nimi vzťah, vnímajú ich negatívne. Naopak tam, kde sa cudzinci pohybujú častejšie, sú prijímaní pozitívnejšie. 

Rodová rovnosť je protiklad diskriminácie. S akou formou diskriminácie sa najčastejšie stretávate?

Žijem v pomerne veľkej bubline. Asi preto, že žijem v Bratislave, a že aj okruh mojich známych sú ľudia, ktorí sú veľmi otvorení a ktorí diverzitu podporujú. V mojom bezprostrednom okolí sa s diskrimináciou nestretávam. Ale keď cestujeme po Slovensku a robíme výskumy so samotnými cudzincami, sú voči Slovensku pozitívni a veľmi dobre našu krajinu vnímajú. No každý z nich sa stretol s nejakou formou odmietania alebo s konkrétnymi diskriminačnými praktikami.

Sociálna súdržnosť a dôvera v spoločnosti môžu viesť k dobrému výsledku. Sú rešpekt a prijatie pre našu spoločnosť zásadné?

Jednoznačne áno, a to práve preto, aby sme sa pohli ďalej, aby sme žili v krajine, kde nemáme stres. Pretože, ak je zobrazovaná nejaká menšina alebo cudzinci alebo aj ženy ako hrozba, tak sme v neustálom strehu a máme pocit, že sa musíme obávať. Sociálna súdržnosť je vďaka tomu slabá. Krajiny, ktoré sa vyznačujú veľkou dôverou medzi ľuďmi, majú naopak sociálnu súdržnosť veľmi silnú. A to sú tie krajiny, ktoré podporujú politiky rovnosti. Poukazujú na to, že ak nebudeme vytvárať z menšín hrozbu, tak nebudeme žiť v napätí a v napätej spoločnosti a už vôbec nie v zásadných konfliktoch.

Mali by sme k menšinám, k cudzincom pristupovať pozitívnejšie?

Myslím, že áno. Už len uvedomením si tej rozmanitosti a rovnosti, sa oslobodzujeme od negatívnych pocitov, od negatívneho vnímania sveta okolo seba ako nebezpečného miesta. A keď nevnímame svet ako jednoznačne nebezpečné miesto, tak potom aj nám ostatným sa žije ľahšie, a to je pre všetkých užitočné. Ak nebudeme mať negatívne postoje k ľuďom, prestaneme samých seba oberať o možnosť žiť v súdržnejším svete.

Prečítajte si: Vyjednávanie v práci. Ako získať viac peňazí?

Je vek len číslo alebo všadeprítomný ageizmus

 

Tento rozhovor vzniká aj pri príležitosti konferencie Equal Pay Day. Kým minulý rok bola hlavnou témou nerovnosť v platoch, tento rok sa venujeme hlbšie vekovej diskriminácii. Je táto téma cieľom vašich výskumov?

Nevenovali sme sa tejto téme konkrétnym výskumom, ale samozrejme vidíme aj tu rodový aspekt a to, že ženy vo vyššom veku majú životnú situáciu oveľa ťažšiu. Objektívne kvôli neplatenej práci, nemožnosti budovať si dobrú kariéru a vďaka tejto skutočnosti majú aj nižšie dôchodky napriek tomu, že sa dožívajú vyššieho veku. A z toho vyplýva, že sú v seniorskom veku oveľa dlhšie než muži. V spoločnosti tak čelia mnohým bariéram a toto zmeniť, bude veľká výzva.

Spracovali ste k demografickému vývoju nejaké analýzy?

Áno, pracovali sme na tom, pretože starnutie populácie je obrovskou témou. Priznávam, že ma tie čísla zaskočili, pretože takmer o milión stúpne počet seniorov nad 60 rokov do roku 2060. Ale opäť… Toto by nemala byť hrozba. Nemali by sme sa o tom rozprávať ako o katastrofe, ale povedať si dobre, toto bude spoločnosť, v akej budeme žiť. Zamyslieť sa nad tým, aké typy služieb budeme potrebovať, ako by mala spoločnosť vyzerať, ako vnímať seniorov ako prínos pre spoločnosť. Lebo je vylúčené, aby také množstvo ľudí bolo v spoločnosti v úplne pasívnom postavení. Veľké témy budúcnosti teda sú starostlivosť o seniorov, zdravotná starostlivosť a rola seniorov v spoločnosti. K čomu budú prispievať, ako budú prispievať, ako budú prijatí, pretože je jasné, že diskriminácia bude ešte oveľa väčšia.

Čo by sme mali zmeniť, aby bola spoločnosť rodovo vyrovnaná?

V prvom rade treba vidieť tú rozmanitosť a situácie, v ktorých sa ocitáme. Pomenovať problémy, diskriminačné praktiky, ale zároveň vytvárať podporu pre všetkých. Aby k nerovnostiam nemuselo dochádzať, je potrebné vytvárať ženám podporu na pracovnom trhu, aby dosiahli rovnováhu pracovného, súkromného a rodinného života. Ale zároveň je nevyhnutné podporovať mužov, aby nebol na nich vyvíjaný taký tlak na výkon a na zabezpečenie rodiny. A tu sme opäť pri verejných politikách. V škandinávskych krajinách je už úplne bežné, že muži musia ísť povinne na určitú časť rodičovskej dovolenky. Takéto niečo si viem predstaviť aj u nás, ale verejné politiky musia ľudí podporovať smerom k tomu, aby sa mohli realizovať v tom, čo potrebujú. A je jedno, či sú to muži alebo ženy. No a v neposlednom rade je to celé o vzájomnom rešpekte, aby realizácia jedného človeka nešla na úkor toho druhého. Musíme jednoznačne vedieť popísať, čo nefunguje. Hovoriť o tom a zároveň vytvárať na spoločenskej úrovni všetky podmienky na to, aby sa bariéry dali prekonať.

Equal Pay Day a rešpektujúca spoločnosť

 

Centrum pre výskum etnicity a kultúry sa zameriava na životnú situáciu jednotlivcov a skupín, ktorí sa nemôžu plnohodnotne podieľať na fungovaní spoločnosti a skúmajú, aký má táto skutočnosť dopad na ich životy. Konferencia Equal Pay Day poukazuje na nezmyselné rozdiely medzi mužmi a ženami a na zažité stereotypy, ktoré bránia vzniku inkluzívnej spoločnosti. Je viac než nevyhnutné, aby sme spoločne našli spôsob, ako rešpektovať ľudské práva a zmiernili nerovnosti v spoločnosti. Na rovnosti totižto záleží.

Zdroj foto: Elena Gallová Kriglerová, www.equalpayday.sk

Autorka článku: Veronika Samborská