Advokátska kancelária Peschlová Podhorská poskytuje právne služby svojim klientom už viac ako 16 rokov. Vytvára prostredie plné dôvery reagujúce na potreby klienta, ktoré je základom prvotriedneho právneho servisu. V rozhovore s Managing Partner a ambasádorkou Equal Pay Day konferencie Janou Peschlovou sme sa porozprávali o hodnotách, ktoré sú pre ňu dôležité, ale aj o rodovej rovnosti, pretože právnický sektor bol donedávna doménou mužov.

Rodovo rovná spoločnosť

 

Equal Pay Day, symbolický deň venovaný rozdielom v odmeňovaní medzi mužmi a ženami, poukazuje aj na iné rodové nerovnosti. Ako by mala rodová rovnosť fungovať v praxi?

Hlavne by mala v praxi fungovať. Lebo na papieri, podľa môjho názoru, funguje celkom slušne. Od polovice minulého storočia bolo prijatých množstvo medzinárodných dohôd, neskôr európskych a slovenských predpisov a myslím si, že tieto teoreticky rovnosť v odmeňovaní mužov a žien zabezpečujú. Problém je, že napriek priznaným právam, viacerým možnostiam ich uplatňovania a veľkej snahe národných aj nadnárodných inštitúcií a rovnako aj iniciatív tretieho sektora nám štatistiky stále ukazujú, že faktická situácia je úplne niekde inde.

Je viditeľný aspoň nejaký posun?

Áno, určite sa neustále posúvame vpred. Pred 100 rokmi ženy bojovali o volebné právo, v polovici minulého storočia sa im deklarovalo právo na rovnosť a zákaz diskriminácie v rôznych oblastiach. A dnes mám pocit, že každým dňom vzniká ďalšia iniciatíva, združenie alebo iná forma podpory žien, a to je určite dobre. Otázka však je, že k akej forme podpory žien smerujú. Ja si myslím, že nie je potrebné prijímať nové právne predpisy, ani ženám priznávať ďalšie práva na úkor mužov. Ženy, ak chcú byť rovné s mužmi, musia samé poznať svoju hodnotu a vedieť si ju presadiť. Právny predpis môže byť podpora a odrazový mostík, ale určite nevie byť nástrojom na to, aby žena dosiahla niečo, o čo sama nepožiada. Prílišnou podporou žien zo strany zákona môžeme dospieť až do takého štádia, že zo žien vytvoríme chránených jedincov, a to nie je podľa mňa tá správna cesta pre zabezpečenie rovnosti.

Máte pocit, že sa postupne stereotypy rodovej nerovnosti opúšťajú alebo si ich ešte vždy generácie prenášajú na svojich potomkov?

Rodové stereotypy sú hlavne u nás na Slovensku veľmi tradičné a zažité. Napriek tomu si však myslím, že už dnes moja generácia pozerá na mužsko-ženský svet inak ako naše mamy a naše dcéry sú už tiež niekde inde ako my a v mnohých oblastiach sme sa výrazne posunuli. Rovnako v oblasti starostlivosti o deti je možné badať v posledných rokoch značný posun.

Vidíte zmeny naprieč generáciami napríklad aj vo vašej rodine?

Určite áno. Moja babka svoje dcéry, mala ich štyri, brala so sebou do vinohradu. Tie, ktoré vedeli držať v ruke motyku, okopávali. Staršie sa starali o mladšie a tie, ktoré nevedeli chodiť, boli v trakovici zavesené na klči. (Smiech.) Namiesto sušeného mlieka im dávala ryžový odvar, lebo mlieko buď nebolo alebo naň nemala dosť peňazí. Nemala nárok na materskú dovolenku, a keď si nezasiala alebo neokopala, tak nemali čo jesť.

Ako to bolo u vás doma?

Moja mama bola s každým svojim dieťaťom, mám dvoch bratov, rok a pol na materskej. Celé dni vyvárala, prala a žehlila plienky a sama nám varila detskú stravu. Od roka a pol sme chodili do jasieľ a následne do škôlky. A napriek takémuto niekoľkoročnému výpadku v práci a skutočnosti, že 36 rokov prežila v socializme, sa ako štyridsaťročná naučila po anglicky a posledných 25 rokov pôsobila vo vysokých manažérskych pozíciách.

Pridáte nám do tejto skladačky aj vašu generáciu?

Pridám. Ja mám dve deti. Na materskej som nebola ani jeden deň, lebo ak som sa ako advokátka chcela presadiť a vybudovať si kanceláriu, tak som si vybrala zabojovať a zvládnuť to. Deti mi vyrastali v kancelárií za pomoci maminých sestier. Používala som jednorazové plienky, áno viem, že je to neekologické, a mala som prístup ku všetkým vymoženostiam, ktoré starostlivosť o deti v dnešnej dobe uľahčujú.

Kam vývoj smeruje pri vašej dcére?  

Verím, že moja dcéra bude mať možnosť, rozhodnúť sa sama ako k materstvu pristúpi. Že nikto nebude na ňu vytvárať tlak, ak by sa rozhodla deti nemať a keď si zvolí dieťa, bude mať partnera, ktorý sa bude od prvého momentu na starostlivosti oň podieľať. Nebude k tomu pristupovať ako k „ženskej povinnosti“. A ak sa tak rozhodnú, tak ju vystrieda na materskej dovolenke bez toho, aby to spoločnosť vnímala negatívne a bude mať zabezpečenú starostlivosť o domácnosť a deti takým spôsobom, aby to nezaťažovalo z podstatnej časti len ju.

Prečítajte si: Jana Sliacka: Verím, že konferencia Equal Pay Day dodá sebavedomie mnohým ženám 

Kde vnímate posun v otázke rovnosti najviac?

Veľmi vnímam posun, ktorý v spoločnosti najmä vo vzťahu k starostlivosti o deti a prístupu otcov k nej nastal od doby, keď ja som mala malé deti. Dnes majú 15 a 13 rokov. Otec na materskej dovolenke vtedy prakticky neexistoval a moje rozhodnutie neostať doma s deťmi, mnohé najmä iné matky odsudzovali. Dnes sledujem, že generácia súčasných rodičov už v oveľa väčšej miere vníma rolu otca pri zabezpečovaní starostlivosti o deti. Odchod otca na materskú dovolenku už nie je u zamestnávateľov ponímaný tak negatívne ako kedysi. A aj otcovia to začínajú vnímať ako príležitosť, zapojiť sa viac do výchovy, stráviť kvalitný čas osamote bez matky s dieťaťom a vytvoriť si tak s ním silnejšie puto od mala. A hlavne tým vedia zabezpečiť aj rovnosť príležitosti pri zabezpečovaní kariéry zo strany matky. A to v generácií matiek, ktoré majú rovnako staré deti ako ja, bol veľmi zriedkavý jav.

Ako vnímate rovnosť pohlaví vo svojim súkromí?

Dnes už to nevnímam ako problém, ale pravda je, že som si toho musela veľa preskákať, aby som sa dostala tam, kde som dnes. Pochádzam z rodiny, v ktorej je niekoľko generácií silných žien, ktorým nebola žiadna „mužská“ práca príliš ťažká a v ktorej bolo mužov vždy nedostatok. Takže som vyrastala pri tom, ako ženy zarovno s mužmi stavali svojpomocne domy, vŕtali a pribíjali klince, rýľovali, krompáčom rozbíjali betóny a neustále behali s fúrikom. (Smiech.) Pravdou však je, že na to, aby som si dnes mohla povedať, že som si s mužmi prakticky rovná, som si siahla na dno svojich síl a prvé roky s deťmi som šla čisto len na zotrvačnosť a z posledných síl. Roky som vstávala o 4.40 h ráno, o šiestej som bola v práci, aby som už o tretej poobede vedela zabezpečovať rozvoz detí na krúžky, navarila večeru, pomohla im s úlohami a skoro ich uložila spať. A následne ešte do neskorej noci pokračovala v práci, aby som všetko stihla dokončiť. Bolo to veľmi náročne a stresujúce obdobie, ale ak by som sa mala rozhodnúť znova, tak by som určite nevolila inak. Lebo napriek tomu, že som musela vynaložiť výrazne viac úsilia ako mnohé iné ženy a rovnako aj mnohí muži, tak ten pocit užitočnosti, zadosťučinenia a finančnej nezávislosti, určite stál za to.

Vo vašej advokátskej kancelárii mužov nenájdeme. Je to zámerné?

V podstate to nikdy nebol priamy zámer. Ale otvorene sa priznávam k tomu, že zo začiatku, v čase keď sme spolu s Katkou Podhorskou Surkošovou, druhou advokátkou a partnerkou, rozbiehali kanceláriu, jednu miestnosť sme mali trvalo prispôsobenú na „herňu pre deti“ a priestor pre „babysitterky“ – moje tety. Tie po mojich deťoch doopatrovali aj tie Katkine a následne ešte aj deti našej kolegyne. V tom čase som si naozaj nevedela predstaviť, že by sme mali v našom tíme chlapa, ktorý by mal ambíciu, sa rýchle odraziť, robiť predovšetkým kariéru a hlavne nepotreboval byť najneskôr o tretej poobede v škôlke, resp. škole, aby stihol poobedné aktivity s deťmi, úlohy a domácnosť. V každom prípade sme nikdy žiadneho muža nediskriminovali pri prijímaní do zamestnania. Akurát, že každá naša koncipientka, resp. študentka, nám vždy tak nejako spadla z neba. A musím zaklopať, že každá sa v zásade na prvý pokus vydarila.

Máte vôbec nejakú skúsenosť s mužskými kolegami ?  

S mužmi v našej kancelárií máme len dve skúsenosti, a to z nedávnej minulosti. Jedným bol študent tesne pred koncom školy, ktorý po pár mesiacoch prácu u nás vzdal s odôvodnením, že sme na neho príliš rýchle a on takéto tempo nezvláda. Druhý bol koncipient, ktorého sme si vybrali v rámci výberového konania, s ktorým sme si dohodli všetky podmienky a tento si to deň pred nastúpením rozmyslel a odkázal nám, že nastupuje do inej kancelárie. V každom prípade som za náš „dievčenský kolektív“ veľmi vďačná. Všetky sme rovnako naladené a vieme prečo a čo robíme a myslím si, že to robíme dobre a hlavne srdcom.

O právnikoch sa väčšinou hovorí v mužskom rode, akoby do tohto sektora ženy nepatrili. Stretli ste sa v minulosti s predsudkami voči práci žien právničiek?

Neviem, či by som to priamo nazvala predsudkami. Keď som bola začínajúca právnička, viackrát som cítila, že ma muži klienti majú tendenciu podceňovať, ale myslím si, že to vždy trvalo len krátko a každého som dokázala presvedčiť svojou odbornosťou. Svedčí o tom aj fakt, že viacerých klientov máme prakticky od začiatku nášho fungovania a stále máme ich dôveru.

Ako je to v právnickom svete s postavením žien teraz?

Myslím, že je množstvo výborných advokátok a vo svojom okolí ich naozaj vnímam veľa. Stále však vidím, že tak ako v iných odvetviach, aj muži advokáti proste majú veľakrát lepšiu schopnosť prezentovať svoje zručnosti. Vedia si vyjednať lepšie podmienky a presvedčiť svojho obchodného partnera o svojich kvalitách ľahšie ako ženy advokátky. A výsledok je potom taký, že ženy advokátky sú možno lepšie analytičky a majú výborne zvládnutú systematickú prácu, pri ktorej je potrebné sústredenie a precíznosť, ale za veľkými projektmi sú väčšinou kancelárie, ktoré majú hlavného partnera muža.

Prečítajte si: Lenka Buchláková: Spoločnosti s vyšším podielom žien vo vrcholovom manažmente dosahujú vyššie zisky 

Životné hodnoty ako zdroj inšpirácií

 

Prečo ste si ako profesijnú cestu vybrali práve právnický smer?

Vyznie to možno ako klišé, ale moje životné nastavenie je ľuďom pomáhať. Vždy som to tak mala a pomáham často aj bez vyžiadania, alebo aj tak, že o tom človek, ktorému pomáham, ani nevie. Už na strednej škole som bola predseda triedy a vyjednávala som s učiteľmi podmienky pre ostatných spolužiakov. Organizovala som školské výlety a vnímala a pokúšala sa riešiť každú nespravodlivosť, ktorá sa diala. Na to, že by som chcela byť právnička, som prišla, keď som mala 15 rokov a odvtedy som šla systematicky za svojim cieľom. Keď som však môj plán, ísť na právo, povedala mojej mame – tiež právničke – zalomila rukami a snažila sa ma od toho odhovoriť. Môj otec architekt na mňa tiež smutne pozrel a povedal len, že dúfal, že si vyberiem nejakú ozajstnú exaktnú disciplínu a nie takú „pavedu“ ako právo. (Smiech.)

Napĺňa vaše povolanie aj vaše životné hodnoty?

 Určite áno. Ja som právnička z presvedčenia. Ctím si pravidlá a rešpektujem ich a učím to aj moje deti. A keď už idem proti pravidlám, tak vždy len v prípadoch, kedy vnímam inú väčšiu nespravodlivosť alebo ujmu, ktorá vzniká ich striktným dodržiavaním. O prekročení rýchlosti alebo nerešpektovaní zákazu zastavenia sa však v tomto prípade nebavíme. (Smiech.)

Ženy právničky sú emočne inteligentnejšie než muži a dokážu omnoho lepšie kriticky premýšľať. Úloha žien v tomto sektore sa tak stáva mimoriadne dôležitou. Súhlasíte s týmto tvrdením?

Pravdaže. Ja sama mám len vo svojom najbližšom okolí množstvo skvelých právničiek, ktoré sa vedia výborne emocionálne naladiť na potrebu klienta, sú kreatívne v myslení, veľmi efektívne v realizácií  – u právničiek matiek úplne bezkonkurenčne – a zároveň dokážu klientovi priniesť aj hodnoty, ktoré pri svojom pôvodnom zadaní neočakával. Určite však nie je možné generalizovať a prisudzovať takéto vlastnosti len ženám advokátkam. Rovnako poznám mnoho mužských kolegov, s ktorými si viem kedykoľvek predstaviť vzájomnú spoluprácu, lebo tie hodnoty, ktoré vyznávame, sú veľmi podobné. Je to však asi predovšetkým tým, že človek sa obklopuje ľuďmi, ktorí sú mu blízki. Medzi advokátmi sa hovorí, že aký je advokát, takých si vyberá aj koncipientov. A asi na tom niečo bude. Veľakrát som sa stretla s tým, že keď je advokát namyslený, arogantný a nepružný, rovnako vychováva aj ľudí vo svojom tíme.

Ste inšpiráciou aj pre iné ženy, ktoré sa vo svete mužov boja presadiť. Mali by ženy stavať napríklad na lepších komunikačných schopnostiach a efektívnejšej organizácii práce?

Ženy by mali stavať predovšetkým na svojich schopnostiach, nemali by sa nechať odradiť a mali by zapracovať na zvýšení svojej sebahodnoty a sebavedomia. Moja mama mi odmalička opakovala, že „žena si vždy poradí“ a ona sama tým žila. Bez ohľadu na to, že sa jej pokazilo auto uprostred výletu na kúpalisko so šiestimi deťmi, ktoré neboli ani poriadne obuté a oblečené na cestu autobusom naspať. Alebo som si v nedeľu večer spomenula, že nemám masku na zajtrajší karneval. Vždy mi dávala príklad toho ako sa netreba vzdať a keď problém nastane, treba ho riešiť. Ženy sú mnohokrát veľmi schopné, len nemajú guráž na to, aby svoje schopnosti ukázali svetu, a to je škoda.

Ambasádorka konferencie Equal Pay Day

 

Prvá slovenská Equal Pay Day konferencia aj s vašou účasťou. Prečo ste sa rozhodli podporiť tento výnimočný projekt?

Ambasádorkou Equal Pay Day som sa stala preto, lebo viem, že mať len na základe právnych predpisov garantované práva nestačí na to, aby to vylepšilo tie alarmujúce štatistiky. A hlavne preto, že viem, čo to znamená a aké úsilie musí žena vyvinúť na to, aby sa dokázala presadiť, a že to nie je automatické. Veľakrát som bola svedkom toho, že veľmi schopné ženy zo strachu pred zlyhaním, svoj potenciál úplne zmarili.

Je podpora tohto druhu pre ženy dôležitá?

Dôležité je, o tom hlavne rozprávať. Ženy nepotrebujú ochranu ďalších zákonov ani pozitívnu diskrimináciu. Ženy potrebujú na sebe zapracovať, aby si boli vedomé vlastnej hodnoty a túto vedeli aj odprezentovať. Zároveň, my ženy, musíme takúto rovnosť aj chcieť a neskrývať sa len za svojich mužov. Nestavať sa do pozície matky, ktorá len čaká, kým muž príde z práce domov, aby ho mohla vypočuť, vyprať mu, navariť a postarať sa o „jeho“ deti. Je to veľmi kritický pohľad, viem, ale bohužiaľ mnohé ženy z môjho okolia nemajú žiadnu ambíciu, byť viac ako len manželka alebo matka. Ak je to to, čo naozaj chcú, je to fajn. Nesmie sa však stávať, že ženy, ktoré majú trošku väčšiu ambíciu, zo svojho kruhu ostatné vytlačia a ukazujú na ne prstom. Nie muži sú problémom toho, že ženy nie sú s nimi v niektorých oblastiach rovné. Najväčším nepriateľom rovnosti žien sú, podľa môjho názoru, predovšetkým ženy. A to z toho dôvodu, že tú hodenú rukavicu v podobe deklarovanej rovnosti nechcú alebo ju nevedia zdvihnúť a nemajú ani silu o pomoc s jej dvihnutím požiadať.

Čo by mala spoločnosť zmeniť, aby sa rodová nerovnosť vytratila?

Spoločnosť by mala prestať ženy súdiť.

Chceli by k rodovej rovnosti ešte niečo dodať?

V jednom zo svojich príspevkoch, na podporu iniciatívy Equal Pay Day, organizátorky tohto podujatia kládli na sociálnych sieťach otázku, aký rozdiel vo svojom ohodnotení by mala Barbie oproti Kenovi. Tento film, napriek jeho obrovskému úspechu, vnímam ako veľmi zjednodušené, až detsky naivné vykreslenie rodovej nerovnosti, kde jej tvorcovia pravdepodobne veľmi vhodne zvolili žáner na to, aby základnú myšlienku naozaj ťažkej témy dokázala pochopiť aj moja trinásťročná dcéra. Stal za z neho film atraktívny pre všetky vekové kategórie a svojou absurdnosťou spracovania témy, a samozrejme obrovskou marketingovou podporou, vyvolal diskusie v celej spoločnosti. Pre mňa však z celého filmu bola prínosná len dvojminútová prezentácia týkajúca sa postavenia žien v reálnom svete v skratke takto:

„Musíš byť štíhla, ale nie príliš, a nikdy nesmieš povedať, že chceš byť štíhla, musíš povedať, že chceš byť zdravá, ale zároveň musíš byť štíhla!

Musíš mať peniaze, ale nemôžeš o ne žiadať, pretože je to nevhodné..

Musíš byť šéfka, ale nemôžeš veľa vyžadovať.

Musíš viesť, ale nemôžeš utláčať nápady iných…

Máš milovať materstvo, ale nesmieš hovoriť o svojich deťoch príliš…

Musíš byť kariéristka, ale stále sa musíš starať o dobro iných ľudí…

Máš zodpovedať za zlé správanie mužov (čo je šialené), ale ak na to upozorníš, obvinia ťa, že sa sťažuješ…

Máš byť krásna, ale nie až tak, aby si tým neohrozovala iné ženy, pretože si súčasťou „sesterstva“…

Ale vždy vynikaj a vždy buď vďačná!

Nájsť si cestu, ako nikdy nezostarneš, nikdy nebudeš nezdvorilá, nikdy nebudeš ohovárať, nikdy nebudeš sebecká, nikdy nepadneš, nikdy nezlyháš, nikdy neukážeš strach, nikdy nevystúpiš z radu.

A je to síce prehnané, ale myslím si, že toto je presne to, čo by mala spoločnosť zmeniť. Mala by zmeniť to ako sa pozerá na ženy, a to vrátane toho, ako ženy pozerajú na ženy. A ženy by mali zapracovať na vnímaní svojej hodnoty a zlepšiť svoj prístup samých k sebe.

Zdroj foto: Jana Peschlová, www.equalpayday.sk

Autorka článku: Veronika Samborská