Slovenská prozaička, dramatička, prekladateľka a publicistka Jana Juráňová vydala desať prozaických kníh pre dospelých a štyri pre deti. Napísala viacero divadelných hier, uvedených na slovenských profesionálnych scénach. Doma je aj v rozhlase a prekladá z angličtiny beletriu a odborné publikácie. To však ani zďaleka nie je všetko. Ako sama tvrdí, čím je staršia, tým viac ju zaujímajú dejiny a ich nekonečné prekrúcanie. V našom rozhovore sa preto pozhovárame aj o dejinách. Napríklad o tých, ktoré sú spojené so vznikom feministického projektu ASPEKT.
Tvorba Jany Juráňovej
Poďme trošku načrieť do vašej tvorby. Kedy ste začali písať prózu a kto vás k písaniu inšpiroval?
Prózu som začala písať až po zmene režimu v roku 1989. Nikto konkrétny ma neinšpiroval, literatúra bola mojou srdcovou záležitosťou od detstva. Ale počas reálneho socializmu som nevidela veľmi zmysel v tom, aby som písala to, čo sa vyžadovalo, ani som nehľadala možnosti publikovať. To prišlo, až keď padol totalitný režim a nastala sloboda. Aj v tvorbe.
Boli ste nominovaná aj na cenu Anasoft litera. A nie len raz. Aký je to pocit, ocitnúť sa medzi nominovanými?
Vždy ma to poteší, pretože nominácia pomôže knihe dostať sa k ľuďom. Ale nie je celkom spravodlivé, keď sa už potom v priebehu roka nehovorí o knihách, ktoré nominované neboli. V poslednom čase zostáva medzi tými, čo sa do desiatky nedostanú, veľmi veľa dobrých kníh a zaujímavých autorov a autoriek. Našťastie, okrem oficiálnej akademickej uzatvorenej kritiky fungujú aj blogy o pôvodnej literatúre. Medzi ľuďmi je veľa takých, čo fandia literatúre napísanej na Slovensku, sledujú ju, čítajú, komentujú s priazňou.
Ktorá divadelná hra bola vašou autorskou prvotinou?
Monodráma Salome, napísala som ju v rokoch 1988/1989 na žiadosť herečky Jany Bittnerovej, uviedla ju v roku 1989. Jana v súčasnosti pôsobí už roky v Paríži. Ešte predtým, v roku 1987 som napísala scenár k predstaveniu Téma Majakovskij v spolupráci s režisérom Blahom Uhlárom.
Akým témam ste sa v divadelných hrách venovali najradšej a prečo?
Veľmi rôznym. Od historických ako v hre Misky strieborné, nádoby výborné o „štúrovských ženách“ či Tichý bič o osude Mila Urbana až po súčasné – Reality snov alebo Pop-Oluška, tá je o ženách, ktoré sú všetky partnerkami jedného politika a matkami jeho detí.
Vaša výpoveď smerom k ženám je stelesnená aj v knihe V ženskom rode, kde svoj príbeh rozprávate Kataríne Strýčkovej. Čo ste svojimi autentickými a úprimnými slovami chceli sprostredkovať ostatným ženám?
Určite nič iné ako to, čo som spostredkovávala v číslach časopisu Aspekt ako redaktorka spolu s mojimi súputníčkami alebo vo svojich prozaických knihách. Iné ako autentické odpovede by ani nemali zmysel.
Prečítajte si: Eva Jahelka Filipp: Netreba sa báť odmietnutia či chyby. Zraní sa maximálne naše ego, inak môžeme iba získať
Feministický projekt ASPEKT
Feministický kultúrny časopis Aspekt, ktorého ste spoluzakladateľkou, vznikol v roku 1993. Kam sa odvtedy posunul, kde je dnes?
Projekt vznikol ako feministický časopis. Postupne sa transformoval na vzdelávací a kultúrny projekt, pribudla knižná edícia. Venovali sme sa kampaniam proti násiliu na ženách, za možnosť voľby a ďalším veľkým témam ako rodovo citlivé vzdelávanie a rodovo spravodlivý jazyk. Spravujeme verejne prístupnú knižnicu, vydávame knihy, máme webstránku s rodovými témami.
Svojim zameraním ste ešte vždy ojedinelým počinom na Slovensku, pretože ASPEKT poskytuje priestor prevažne ženám. Ženám v literatúre, ženám so skúsenosťami, ženám s kritickým pohľadom na svet, v ktorom vládne najmä mužský princíp. Alebo sa mýlim?
ASPEKT dával a dáva priestor predovšetkým ženskej skúsenosti. Najmä v deväťdesiatych a nultých rokoch takýchto prostredí nebolo veľa. Nebránili sme sa ani autentickým a úprimným reflexiám mužskej skúsenosti. Na Slovenku to však nebol bežný jav. ASPEKT je stále priestorom a možnosťou pre hlasy žien, osoby lgbti+ … Napokon, v deväťdesiatych rokoch to bol práve APSKET, ktorý ponúkol priestor lesbickým ženám na sebavyjadrenie.
Ako vnímate feminizmus? Čím by ste ho definovali?
Asi najjednoduchšia definícia znie, že žena je človek. Od toho sa odvíja všetko ďalšie.
Pociťujete rodovú nerovnosť medzi mužmi a ženami v slovenskej spoločnosti?
Spoločnosť sa mení a menia sa aj podoby nerovností. Problémom nie je volebné právo alebo prístup k profesiám. Nerovnosti sú dnes subtílnejšie, skrytejšie a ťažšie rozpoznateľné. Feminizmus ako subverzívny pohľad na spoločnosť mi vždy pomáhal rozpoznať rôzne druhy nespravodlivostí, aby som ich nemusela cítiť ako vlastné zlyhanie, ale identifikovať ich ako systémovú vec.
V jednom zo starších rozhovorov ste sa vyjadrili, že sa vám páči slobodný pohľad lesbických autoriek pre ich schopnosť formulovať problémy necenzurovaným spôsobom. A to najmä čo sa týka žien v heterosexuálnych vzťahoch, ktoré sú pod neustálou kontrolou mužského pohľadu. Čo ste tým mysleli?
Presne to, čo som povedala. My heterosexuálne ženy máme do veľkej miery zvnútornený mužský pohľad na nás ako objekty. Hodnotiaci, obdivný, ponižujúci. Záleží od veku, požiadaviek, našich možností, schopností a chuti nejako poslúžiť. Ťažko sa od toho dá úplne oslobodiť. Dobré je už to, keď si to uvedomujeme. Stačilo, keď sme sa v ASPEKTE od tohto nazerania čo len trochu oslobodili, a už nás označovali za lesby, pričom toto slovo používali ako nadávku. Slobodná žena je pre niektorých stále podozrivá, možno dokonca odpudivá, pokiaľ teda slobodu nepoužíva ako pózu. Zatiaľ čo slobodný muž je sexy.
Vo vašich detských knihách nájdeme výchovu dievčat iným, než zaužívaným štýlom. Konzervatívne predstavy odsúvate bokom. Darí sa vám touto formou komunikovať s dnešnou mladou generáciou?
Nedokážem to hodnotiť, ale občas sa ku mne dostane informácia, že knihu z roku 2000 Iba baba dievčatá stále čítajú, hoci odvtedy nevyšla. V tomto ohľade sa to darí ani nie tak mne, ako textu, ktorý som napísala dosť dávno, ale stále si za ním stojím, lebo vychádza z mojich adolescentných rokov.
Prečítajte si: Divadelníčka a dramatička Iveta Škripková: Rodová nerovnosť je v nás hlboko zakorenená
Nič nie je stratené alebo?
Jana Juráňová, spolu s dvomi spisovateľmi, dostala v roku 2019 významné ocenenie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy v oblasti literatúry. Vtedajší prezident Andrej Kiska sa vyjadril, že ocenení najlepšie reprezentujú hodnoty, na ktorých stojí slovenská spoločnosť. A že je vďaka nim Slovensko lepším, krajším, múdrejším, slušnejším a spravodlivejším miestom.
Je pre vás Slovensko spravodlivým miestom, kde má rodová rovnosť šancu?
Jednoznačne na to neviem odpovedať. Sú dni, keď si hovorím, že rozhodne nie. Sú dni, keď si hovorím, že trochu určite, že veci sa menia k lepšiemu. Dnešní mladí muži sú už iní, chvalabohu. Dnešné ženy tiež, ale zas, generalizácie sú vždy riskantné. Mnoho sa zmenilo, máme prezidentku, ale na druhej strane vidíme, ako brutálne sa k nej aj ako k žene dokáže správať istá časť spoločnosti.
Konferencia Equal Pay Day o ženách a pre ženy
Ženy by mali byť viac sebavedomé a vedomé si svojich hodnôt. Nemali by sa podceňovať a veriť svojim schopnostiam. Sú dôležitou súčasťou spoločnosti, ktorá vďaka nim môže rásť a stať sa stabilnejšou. Skvelých žien je nespočetne veľa, a to vo všetkých odvetviach.
Je tu však jedno ALE… Jana Juráňová o sebavedomí
Sebavedomie je dobrá vec, ale príliš komplexná na to, aby sme ju automaticky mohli vyžadovať od kohokoľvek. Niekedy je ťažké, vyžadovať ju dokonca aj od seba. Ako môžu byť sebavedomé ženy, ktoré trpia násilím v rodine alebo štruktúrnym násilím v spoločnosti? Prípadne, čo je častý jav – kombináciou oboch? Pre ne alebo aj pre seniorky či pre zraniteľné tínedžerky môžu byť výzvy k sebavedomiu zraňujúce a môžu prispievať k ďalšej viktimizácii. „Úspešné“ ženy nie sú meradlom všetkého. Napokon, stačí si spomenúť na ženy v Afganistane, ale aj na Ukrajine a v ďalších krajinách, kde sa nežije v mieri. Osobne som sa nikdy za úspešnú ženu nepovažovala. Viac než úspech ma zaujíma vnímať rôzne, často skryté nuansy manipulatívnosti a násilia, ktoré zraňujú aj neviditeľne. A nie vždy sú ich nositeľmi muži.
Zdroj foto: Tomáš Benedikovič
Autorka článku: Veronika Samborská
