Dnes, pri príležitosti Medzinárodného dňa Rómov, vám predstavujeme Kristínu Makovú, ženu, ktorá vyrastala v chudobe a hľadala svoju identitu, no dnes je silným hlasom rómskej komunity. Ako komunitná organizátorka a koordinátorka dobrovoľníkov zasvätila svoj život práci s rómskou mládežou a ženami, budovaniu pozitívnych vzorov a boju proti stereotypom, ktoré už celé generácie vylučujú ľudí na okraj spoločnosti.

Príbeh Kristíny Makovej, koordinátorky programu Spojivko v Centre dobrovoľníctva a komunitnej organizátorky Centra Komunitného organizovania ukazuje, že aj malé kroky v dobrovoľníctve a komunitnej práci môžu postupne meniť nielen jednotlivé životy, ale aj celé komunity.

Dievča bez identity

 

Kristína vyrastala u babky. Bola v pestúnskej starostlivosti, pretože jej mama výchovu malého dieťaťa nezvládla. Keďže bola často pod vplyvom alkoholu, babka sa rozhodla, že si ju zoberie k sebe, aby neskončila v detskom domove. Otec Róm, mama „nerómka“ a s Kristínou nikto jej identitu odmalička neriešil.

„Bála som sa riešiť svoju identitu a pýtať sa, prečo vyzerám inak ako ostatní v našej komunite. Vždy, keď sme šli niekam s babkou, nevedeli ma zaradiť a pýtali sa, či som adoptovaná. Veľmi som sa bála, že je to tak, neopovážila som sa spýtať,“ spomína Kristína na svoje nezodpovedané otázky.

Na konci mesiaca nebolo čo do úst

 

Na základnej škole zažila Kristína prvé popieranie rómskej identity. Uvedomovala si, že je Rómka, ale na druhej strane toto označenie vnímala ako nadávku.

„Pochádzali sme z veľmi slabých podmienok. Starká bola sama, dedko zomrel, žili sme z jej dôchodku. Často sme na konci mesiaca nemali čo do úst. Bolo to veľmi náročné obdobie. Zažívala som tlaky, z ktorých som bola nešťastná. Napriek všetkému babke záležalo na tom, aby som sa dobre učila. Pre mňa to však ani nebolo nútené. Škola ma vždy bavila. Rozhodla som sa teda, že pôjdem študovať buď na ekonomickú alebo pedagogickú. Napokon som uznala, že lepšia bude pre mňa práca s deťmi. Spravila som prijímacie skúšky na pedagogickú školu do Lučenca, kde som študovala odbor sociálno-výchovný pracovník.“

Prečítajte si: ODIVO je ostrovom slobody a divadlom s dušou

Dobrovoľníctvo ide ruka v ruke so sociálnym cítením

 

V triede mala Kristína rómskych aj nerómskych spolužiakov, no necítila sa vo svojej koži. Začala si viac uvedomovať, ako veľmi je voči rómskym deťom nasmerovaný hnev. Bola z toho frustrovaná. Z ekonomickej situácie doma, zo života vo vyľudnenom regióne bez možnosti na rozvoj. To spôsobilo, že sa v sedemnástich rokoch rozhodla, že školu predčasne ukončí a vycestuje do zahraničia, aby mohla zarobiť pre seba a babku na lepší život.

Našťastie to babka nedovolila a Kristína sa počas štúdia ocitla na povinnej praxi v komunitnom centre pomoci mladým v Lučenci, kde sa stretávali talentované mladé, rómske deti. Po ukončení praxe začala v centre pôsobiť ako dobrovoľníčka a konečne našla činnosť na sebarealizáciu, pri ktorej cítila naplnenie.

Vnútorný smútok však oklamať nedokázala, čo si všimla aj sociálna pracovníčka, ktorá sa neskôr stala jej prvým vzorom. Práve vďaka nej sa vydala cestou sociálnej práce. Zahodila myšlienku zahraničia za hlavu. Uvedomila si, že pre deti v centre je inšpiráciou. Začala sa naplno venovať škole, zmaturovala a vyštudovala sociálnu prácu na univerzite v Banskej Bystrici.

Spojivko a opora 

 

Práca v treťom sektore Kristínu doslova pohltila. Už počas vysokej školy sa zúčastňovala dobrovoľníckych aktivít, service learningových projektov a veľkú podporu cítila aj od vyučujúcich. Dobrovoľníčenie vo väčšom rozmere odštartovala v Centre dobrovoľníctva v rámci programu Spojivko.

„Doučovala som chlapca, ktorému som bola ja takým spojivkom v rámci dobrovoľníckeho programu, ktorý je zameraný na individuálne doučovanie a mentoring detí ohrozených sociálnym vylúčením. Teraz už v Spojivku dobrovoľníkov koordinujem,“ usmieva sa mladá inšpiratívna žena.

Generačná chudoba sa mení na traumu

 

Dobrovoľníci zo Spojivka chodia do terénu priamo do domácností, preto musia byť vyškolení, aby boli pripravení, že sa budú stretávať s deťmi, ktoré vyrastajú v generačnej chudobe. „Dovolím si povedať, že to nie je už „len“ generačná chudoba, ale opakovaná generačná chudoba, pretože ľudia žijúci v rómskych komunitách podliehajú chudobe opakovane už niekoľko generácií. Deti, rodičia, starí rodičia, prastarí rodičia… Už keď sa do takéhoto kolobehu narodíte, pociťujete obrovskú traumu. Na toto všetko musí byť dobrovoľník pripravený, aby vedel, do čoho ide.“

Od septembra do júna dochádza jeden dobrovoľník k jednému dieťaťu, aby si vybudovali kamarátsky vzťah a bol dieťaťu oporou, svetielkom na ceste, aspoň na nejaký ten čas pozitívnym vzorom a spojivkom. Vzorom, ktorý v detskom živote mnohým chýba. Počas návštevy dobrovoľník dieťa doučuje. Cieľom však nie je spraviť z neho jednotkára, no prístup dobrovoľníka sa na dieťati rozhodne odzrkadľuje.

Romane čaja

 

Romane čaja znamená v preklade rómske dievča a je to tiež názov komunity, ktorá vznikla pod krídlami Centra komunitného organizovania v Banskej Bystrici.

„Keď som ako terénna sociálna pracovníčka pracovala v rómskych komunitách mimo Banskej Bystrice, vnímala som ženy z marginalizovaných skupín, ktoré sú ohrozené násilím nielen zvonku, ale aj vo vnútri vlastnej komunity. Extrémne rozdielne postavenie muža a ženy je tam veľmi citeľné. Žena je vnímaná ako nízky článok v silnom patriarcháte, čo sa potom odráža ďalej na výchove detí. A práve preto mi napadla myšlienka, že by sme mali začať pracovať už s mladšími dievčatami alebo ženami. Snažiť sa skupinku mladých žien podchytiť. Tento nápad som predostrela Maroškovi Chmelíkovi, nášmu šéfovi, a on ma veľmi podporil, aby som komunitu začala budovať.“

Stereotypy a tabuizované témy sú prekážkou

 

Komunita Romane Čaja vznikla z overených poznatkov, že rómske ženy z marginalizovaných, vylúčených komunít tvoria osobitnú skupinu ohrozenú násilím, ktoré je často spojené s ich postavením v rodine a v komunite v majoritnej spoločnosti, ako aj s existujúcimi rodovými stereotypmi v rámci vylúčených rómských komunít.

Ďalšou sférou nie je neznalosť, ale skutočnosť, že sú tieto témy vo vylúčených komunitách veľmi tabuizované a je potrebné sa o nich rozprávať, či už ide o menštruáciu alebo vnímanie patriarchátu, ktoré vyplýva z kombinácie kultúrnych tradícií, nízkeho prístupu k vzdelaniu a stigmatizáciu.

Prečítajte si: Timea Klopčeková: Dievčatá majú v IT svoje miesto, stačí sa nebáť a skúsiť to

Komunita hlasom rómskych žien

 

V komunite Romane Čaja sa chce Kristína s mladými rómskymi ženami rozprávať práve o tabuizovaných témach. O pocitoch hanby a utajovania, ale aj o dominancii mužov, ktorí vo vylúčených komunitách zvyknú rozhodovať o rodinných záležitostiach, financiách, či o budúcnosti detí. Cieľom komunity by preto mali byť dve roviny. Prvou je preventívna rovina vzdelávania v oblasti zdravia a realizovaní Metodiky zdravia, ktorú Centrum komunitného organizovania používa. Druhou je organizovanie aktivít spojených s tancom, kultúrou a tradičným rómskym súborom, ale aj s verejnými historicko-kultúrnymi pripomienkami dôležitých sviatkov, akými sú Deň Rómov, či Rómsky holokaust.

„Chcela by som, aby táto komunita bola jedného dňa hlasom rómských žien. Aby tam postupne mohla prebiehať, keď už budú plnoleté, aj advokačná funkcia. Ale to je ešte vzdialená vízia. Momentálne sme na začiatku. Budujeme komunitu a snažíme sa vytvárať pekné vzťahy.“

Žena roka

 

Minulý rok odovzdávala Živena Spolok slovenských žien miestny odbor Živena Banská Bystrica už po štvrtýkrát ocenenia v ankete Žena roka. V kategórii Mladé talenty sa na druhom mieste umiestnila Kristína Maková. Čo pre ňu toto ocenenie znamená? Motivuje ju do ďalšej práce?

„Najprv som mala zmiešané pocity. Cenu som prijať nechcela. Tým, že mám nízke sebavedomie, som sa podceňovala. Moje kolegyne a kolegovia, ktorí poznajú môj príbeh, ma však presvedčili, že si cenu zaslúžim, pretože som na sebe pracovala dlhé roky. Povedali mi, že som motiváciou pre iné ženy, aby boli aktívne. Uvedomila som si, že môžem z mojej pozície naozaj poukázať na ženské líderky z rómskych komunít alebo aj z iných menšín. Tak verím, že budem tou správnou podporou ako hovoriť o problémoch a konať. A chcem to robiť o to viac profesionálnejšie a zodpovednejšie, aby som posolstvo, za ktoré som bola ocenená, vedela rozdať ďalej.“

Príbeh odvahy a odhodlania

 

Kristínin príbeh je dôkazom, že aj napriek ťažkým začiatkom môžeme nájsť svoj hlas a stať sa zmenou, ktorú chceme vidieť vo svete. Jej cesta od dieťaťa, ktoré pochybovalo o vlastnej identite, až po ženu, ktorá pomáha iným nájsť tú svoju, je inšpiráciou pre všetkých, ktorí veria v silu vzdelania, podpory a komunity.

Dnes Kristína nielenže mení životy detí a mladých ľudí, ale buduje aj bezpečný priestor pre rómske ženy, aby mohli hovoriť o svojich problémoch a právach. Jej práca ukazuje, že skutočná sila spočíva v odvahe postaviť sa za seba aj za iných. A hoci ešte stále rastie a hľadá nové cesty, jedno je isté, jej príbeh už teraz mení svet na lepšie miesto.

Zdroj foto: Centrum komunitného organizovania

Autorka článku: Veronika Samborská