Hana Ponická nebola iba poprednou slovenskou prozaičkou, prekladateľkou a publicistkou, ale aj aktívnou bojovníčkou proti totalite a signatárkou Charty 77.
Známa spisovateľka, prekladateľka a publicistka sa narodila v roku 1922 v Haliči pri Lučenci a mladosť strávila zväčša v Košiciach. Po desiatich semestroch štúdia na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity sa rozhodla venovať literárnej tvorbe. Manželstvo s básnikom Štefanom Žárym ju zavialo do Ríma, kde sa v rokoch 1948 – 1950 stretávala s talianskou bohémou. Rímsky pobyt významne ovplyvnil jej literárny aj intelektuálny rozvoj.
Trpký návrat z Talianska
Po návrate z Talianska kultúrno-spoločenské aktivity Hany Ponickej nadobúdali uprostred vnútropolitickej klímy 50-tych rokov ostrejšie kontúry. V roku 1956 podporila na spisovateľskom zjazde v Prahe Jaroslava Seiferta a Dominika Tatarku, ktorí vystúpili s požiadavkami na slobodu umeleckej tvorby. Po krátkom uvoľnení pred rokom 1968 prešiel jej nesúhlas do otvoreného boja za slobodu slova a názoru. V roku 1972 našla nový domov v Lukavici. Tu v roku 1977 skoncipovala príspevok k spisovateľskému zjazdu, známy ako Slovenská charta. Nasledoval zákaz publikovať.
Prečítajte si: Nerob s ňou rozhovor, je to feministka!
Práve v období, keď mala zakázané publikovať, písala vo svojej stredoslovenskej usadlosti prózy, ktoré neskôr vydala ako Lukavické zápisky. Kniha, ktorá prvýkrát vyšla v roku 1989 v exilovom vydavateľstve Sixty-Eight Publishers v Toronte, mapuje osobný a spoločenský život Hany Ponickej počas roka 1977, v ktorom sa stala nepohodlnou autorkou nielen pre kritický príspevok na zjazde slovenských spisovateľov, ale aj pre podporu novovzniknutej Charty 77.
Lukavické zápisky
Lukavické zápisky verne zachytávajú prenasledovanie odporcov totality, boj s „vnútorným nepriateľom“ a zároveň rázne odmietanie poslušnosti voči akejkoľvek moci. Dobové reflexie strieda atmosféra stredoslovenského vidieka, v ktorom našla spisovateľka útočisko pre rodinný život aj autentické úvahy. Zápisky však nie sú iba záznamom jej zamyslení, ale aj vzácnou kronikou intelektuálnych konfrontácií a v neposlednom rade správou o súperení s vlastným strachom, ktorý považovala za najväčšieho nepriateľa aj vtedy, keď ju režim pripravil o všetky možnosti publikovať. Napokon aj osud tejto knihy bol dlhé roky pohnutý tak, ako osud autorky. Lukavické zápisky sa do verejného priestoru vracajú po dvadsaťročnej odmlke.
Nové vydanie aj vďaka vašej podpore
Lukavické zápisky vyšli doposiaľ trikrát, v slovenskom vydavateľstve zatiaľ iba raz. Pripravovaná štvrtá reedícia, ktorá by mala vyjsť v apríli 2025, prinavráti knihu na pulty kníhkupectiev po dlhých dvadsiatich rokoch. Kniha obsahuje pôvodný text, ktorý prešiel nevyhnutnou jazykovou úpravou podľa súčasných jazykových noriem s prihliadnutím na zachovanie dobovej autenticity.
Publikácia bude prvýkrát doplnená o fotografický materiál z autorkinej pozostalosti a archívov tlačových agentúr, a tiež o portrét autorky z pera Dr. Miloša Kovačku, CSc. Autorkou sviežeho vizuálneho spracovania takmer 500-stranovej knihy je grafická dizajnérka Tereza Maco. Nové vydanie knihy vzniká v spolupráci vydavateľstva Literárna bašta a rodiny Hany Ponickej.
Prečítajte si: Silné slovenské ženy, ktoré prelomili bariéry
Na vydaní Lukavických zápiskov sa môžete podieľať aj vy. Pomôžte nám pripomenúť odkaz Hany Ponickej prostredníctvom knihy, ktorá patrí do kánonu slovenskej literárnej kultúry, a obohaťte medzi prvými svoju knižnicu o túto neobyčajnú prózu v priliehavom vizuálnom spracovaní. Aj vďaka vám bude môcť uzrieť svetlo sveta na kvalitnom papieri v pevnej väzbe s bohatou obrazovou prílohou a príbeh Hany Ponickej tak budeme môcť sprostredkovať novým generáciám čitateľov a čitateliek.
„Mnohí už zabudli ako sa kedysi žilo, že existovalo čosi ako „oficiálna literatúra“, že ľudia sa tak strašne báli, že nevedeli, nechceli, nedokázali vyjadriť svoj vlastný názor. Lukavické zápisky sú knihou osobného svedectva, zachytávajúcou snahu človeka vzoprieť sa svojím spôsobom a na svojom poli, svojou troškou, totalitnej mašinérií. Čo môže byť lepšou učiteľkou, čo môže byť poučnejšie, ako osobný príklad? Príklad, ako sa dá nestratiť svoju tvár, ako sa môže vzoprieť aj krehký človek.“ – Juraj Lauko
Zdroj foto: Donio.sk
Autorka článku: Veronika Samborská
