Aké boli krásne tie bezstarostné prázdninové letá… Keď som bola dieťa, strážili sme sa so súrodencami navzájom. Nerobili sme hlúposti, hrávali sme sa na záhrade. Občas na nás dozreli starkí. Sem tam zakričala susedka, či je všetko v poriadku. Od rána do večera sme boli von a najradšej sme sa schovávali v chládku pod obrovskou čerešňou. Keď mali naši dovolenku, vyrazili sme na Moravu alebo k Balatónu. Sem tam sme cez víkendy zbehli na Ružinú. Nepamätám si nervóznu mamu, ani depresívneho otca. Asi mali nejaké úlohy, ktoré museli dokončiť, ale nikdy neboli v strese, že nestihnú deadline.
Ja som ho zmeškala. Šéf mi to nedaruje…
Prázdniny sú pomaly na konci. S deťmi som nikde poriadne nebola a cez voľné dni som bola stále na firemnom mobile a laptope. Vraj je to potrebné, vraj to inak nejde… V deň odchodu za oddychom som vystavovala faktúry a písala report šéfovi. Ani sa nepoďakoval, ani mi nezaželal šťastnú cestu. Zato mi napísal, aby som veľmi nevypadla z rytmu a každý deň kontrolovala maily.
Sme tu. Miesto odpočinku. More a slnko. Nechcem nič viac počuť o práci, chcem byť len s deťmi a s manželom. Túžim sa dobre vyspať a v pokoji najesť. Hrať karty a na balkóne si večer vypiť vínko. Ako tie drobce vyrástli. Kedy sa to stalo? Keď som mala hlavu zaborenú v papieroch a oči mi slzili od neustáleho pozerania na milión čísel? Asi vtedy. Presne vtedy.
Kypí vo mne bezmocnosť. Nemôžem. Viac nevládzem. Zatváram oči. Dnes nič pracovné riešiť nebudem. Za jeden deň firma bezo mňa určite nepadne. A druhý deň si pomyslím to isté. Veď som na dovolenke. Mám na to právo. Začínam sa usmievať, začínam si to užívať.
Ubehol týždeň. Firemný mobil vybitý v kúte izby a rovnako je na tom aj laptop. Odignorovala som ich prítomnosť. Nikdy som sa necítila lepšie. Zrazu mi zvoní súkromný mobil. Volá šéf. Strasie ma. Obleje ma pot. Nemám odvahu zodvihnúť… Počkám, kým displej zhasne. O chvíľku pípne správa. Na obrazovke sa objaví veta: „Zmeškala si deadline!“ Ten výkričník vyzerá hrozivo. A slovo deadline neznášam. Ale aký deadline? Všetko som odovzdala, prekontrolovala…
V žalúdku pocítim ostrú bolesť. Zvykne ma to takto bolievať od stresu. Stres, stres, samý stres. Celý týždeň mi nič nebolo. A je to tu zas. V hlave sa mi prehráva dokola, že som zmeškala deadline. Odrazu bolesť ustúpi. Takmer v tej istej sekunde ako si poviem: „No a čo?! Tak som zmeškala.“ Vypínam mobil a kráčam za deťmi. Cestou pobozkám manžela. „Práca neutečie,“ hovorím si.
Dovolenku si predlžujeme o ďalší týždeň. Deti rastú a mne preteká život pomedzi prsty. Nájdem si inú prácu. Takú, kde príjmu s rešpektom, že mám dve malé deti a nemôžem byť od rána do večera zavalená pracovnými povinnosťami. Som mama, nie som lenivá, ani vypočítavá, len chcem vidieť deti každý večer skôr, než zaspia. Nechcem neustále zháňať opatrovateľku, pretože sú starí rodičia na druhom konci republiky a manžel pracuje na zmeny. Chcem žiť tak, aby mi práca nerobila vrásky strachu a zlosti a aby ma brucho bolelo len od smiechu.
Zmeškala som deadline? Nie. Všetko som stihla práve včas.
Príbeh mnohých žien. Príbeh odorávajúci sa na pozadí trápenia zamestnaných matiek. Aj tom, čo by sa malo v tomto smere zmeniť, sa už o pár mesiacov budeme zhovárať na druhom ročníku konferencie Equal Pay Day. Problémy pomenujeme nahlas. Keď je potrebná zmena, nebudeme ticho.
Stretneme sa na EQUAL PAY DAY už v novembri.
Využite jedinečnú šancu a zakúpte si vstupenky v skvelej 1+1 akcii ešte dnes.
Zdroj foto: Pexels_rdne, www.equalpayday.sk
Autorka článku: Veronika Samborská
