Martin Antal vyštudoval právnickú fakultu, pracoval prevažne v advokácii, ale skúsenosti má aj z IT oblasti a z tretieho sektora. Aktuálne je partnerom v Advokátskej kancelárii bratis.law. V rozhovore prezradil, aké sú rozdiely medzi mužmi a ženami pri výkone advokácie, či si myslí, že ženy a muži majú rovnaké podmienky na sebarealizáciu, aký je problém pri rozvodoch a na čo ženy doplácajú. Porozprával tiež o tom, prečo home office pomáha ženám, ako sa vyhnúť vekovej diskriminácii, ale aj o tom, čo si myslí o premlčacej dobe za znásilnenie.
„Aj v rámci našej práce sa často stretávame s tým, že úloha ženy – matky je často podceňovaná, čo prináša rôzne problémy.“
Advokácia a ženy
V advokácii pôsobíte celý svoj profesionálny život. Ako v tejto profesii vnímate ženy?
Do advokácie som sa dostal ešte ako študent právnickej fakulty a už som v advokácii zostal. Ako študent a začínajúci koncipient som totiž pracoval v advokátskej kancelárii, kde bola mojou šéfkou žena advokátka spolu s ďalšou kolegyňou advokátkou. Môj pohľad na advokáciu bol teda od počiatku formovaný ženským pohľadom a prístupom, hoci ja sám som to nevnímal ako niečo rozdielne. Až neskôr som sa dostal do väčšieho kolektívu advokátskej kancelárie, ktorej šéfoval muž. Aj tam bol však pomer medzi mužmi a ženami vyrovnaný a mojimi bezprostrednými nadriadenými boli zase dlho ženy. No a dnes sme partnermi v našej advokátskej kancelárii bratis.law spolu s kolegom a dvomi kolegyňami. Pobočku v Prahe máme s čisto dámskym osadenstvom.
Registrujete rozdiel medzi mužmi a ženami pri výkone advokácie?
Ja osobne som ženy v advokácii vnímal od počiatku mojej kariéry rovnocenne. Pri riešení problémov našich klientov je vždy prínosné, keď sa na vec vieme pozrieť viacerí, a to z rôznych uhlov pohľadu. Každý totiž vnímame svet okolo seba na základe vlastných skúseností. Každého nás v živote formovalo niečo iné. Keď vyhodnocujeme situácie našich klientov, hľadáme komplexné riešenia a tam je mimoriadne prínosný pohľad z rôznych strán. Vnímam pritom, že muži niektoré situácie prežívajú inak ako ženy, a tak na ne prinášajú aj rozličné pohľady. Iná otázka je, aké možnosti majú ženy a muži v rámci realizácie svojej kariéry.
Hovoríte, že ženy a muži podľa vás nemajú rovnaké podmienky na sebarealizáciu?
Formálne máme všetci podmienky rovnaké. Vidím však, že pre ženy je náročnejšie skĺbiť rodinu a kariéru. A tam nastáva problém, že sa na ženy často nazerá akoby mali nejaký hendikep len preto, že sú matkami, alebo nimi môžu byť v budúcnosti. Nemyslím si, že je potrebné zatvárať si oči pred tým, že žena – matka zohráva len ťažko nahraditeľnú úlohu matky a bude svoj časový fond deliť medzi prácu a rodinu inak ako muž. Je potrebné vyjsť ženám v ústrety a hľadať riešenie, ako pracovný a súkromný život zladiť dohromady. Preto je dôležité o rovnosti príležitostí hovoriť nielen formálne, ale aj prakticky. A tiež nie iba v profesionálnej rovine, ale aj v súkromnej. Do vlastných radov teda poviem, že rodinnému životu sa musia prispôsobovať muži aj ženy rovnocenne.
Problémy nerovnosti v rodinách
S akými problémami týkajúcimi sa nerovností sa stretávate?
Veľa klientov za nami chodí pri rozpade manželstva, čo sa deje, žiaľ, čoraz častejšie. Pri rozvode je mnohokrát náročné upraviť vzťah detí s rodičmi. Tu ťahajú za kratší koniec otcovia, ktorí s deťmi trávili spravidla menej času ako matky. Sú to však matky, ktoré odmietajú striedavú starostlivosť, a chcú sa o deti starať len samé. S rozvodom však prichádza aj otázka delenia spoločného majetku, čo je veľmi často veľkým problémom, pri ktorom vychádzajú na povrch nerovnosti medzi mužmi a ženami.
Môžete nám to viac priblížiť?
Jedna rovina je, že si muž robí na majetok nárok, pretože predsa on zarábal a živil rodinu. Pri vybičovaných emóciách sa tak veľmi potláča úloha ženy – matky, ktorá rodinu podporovala iným spôsobom, čo bývalým partnerom spôsobuje ťažkú dohodu o vysporiadaní spoločného majetku. Súvisí s tým však aj iný problém. Nerovné je, keď sa žena, ktorá sa viac venovala rodine, ocitne v situácii, kedy sa má v druhej polovici svojho produktívneho života naplno vrátiť do práce a stretáva sa s nezáujmom zamestnávateľov, lebo je už „stará“ a nemá pracovné skúsenosti porovnateľné s rovesníkmi, ktorí sa svojej kariére venovali viac. Často sa tak žena v tejto situácii musí uspokojiť s horšie platenou prácou, a je potom odkázaná na výživné od muža.
Prečítajte si: Podcast Očami HR: Akčné ženy v boji proti diskriminácii a nerovnosti
Popisujete situáciu, ktorá je dlho veľmi typickou v slovenských rozpadnutých rodinách. Stále tento stav trvá?
Áno, stále ide o veľmi bežné situácie a myslím si, že sa im ešte dlho úplne nevyhneme. Ja sám však vidím, že sa spoločnosť vyvíja, technológie napredujú a do určitej miery nám, paradoxne, pomohla aj pandémia. Rozširovanie home office pomáha ženám – matkám, ktoré si na prácu vedia nájsť dostatok času, ale potrebujú si ho flexibilne rozvrhnúť podľa potrieb dieťaťa. Tiež mám pocit, že v poslednom čase je aj viac klientov, mužov, ktorí k vysporiadaniu majetku po rozvode pristupujú k ženám s väčším rešpektom vzhľadom k úlohe, akú vo vzťahu zohrávali. A v mladších rodinách čoraz častejšie vidím aj snahu otcov v aktívnejšej role v starostlivosti o deti, čo sa odráža na tom, že ak sa rozvádzajú mladší ľudia, majú väčší predpoklad súhlasiť s rovnocennou striedavou starostlivosťou o deti. A to je lepšie nielen pre samotné deti, ale vytvára to väčšiu rovnosť medzi rodičmi, ktorí majú rovnaký priestor aj pre svoju kariéru.
Aegizmus – veková diskriminácia
Narazili ste na otázku veku v rôznych situáciách. V tomto prípade hovoríme o agingu. Ako aegizmus vnímate z pohľadu vašej praxe?
Máme zákony, ktoré zakazujú diskrimináciu aj na základe veku a pohlavia. Formálne sa nestretávame s diskrimináciou starších zamestnancov alebo konkrétne starších žien – matiek. V praxi je však veľmi problematické preukázať priamu diskrimináciu na základe veku, či pohlavia. Všeobecne vnímam, že čím je uchádzač o zamestnanie starší, a nie je špeciálne kvalifikovaným odborníkom na určitú oblasť, zamestná sa ťažšie. Nie je to však otázka právna. Podľa mňa, ako odborníka z právnej oblasti, by mala prebiehať široká spoločenská diskusia na túto tému tak, aby boli „starší“ uchádzači o zamestnanie dostatočne sebavedomí a zamestnávatelia dostatočne flexibilní na to, aby nehľadali iba „absolventov s 10 ročnou praxou“. Iba takto sa v spoločnosti vyhneme skrytej diskriminácii, na ktorú je právo krátke.
O agingu budeme hovoriť aj na novembrovej konferencii Equal Pay Day v Bratislave.
Vidíte v tejto oblasti priestor na legislatívne zmeny?
Vždy existuje priestor na zlepšenie. Samotná legislatíva ponúka možnosti, ktorými sa ktokoľvek, kto sa cíti byť diskriminovaný, môže brániť. Zákon je napísaný „pekne“. Ťažšie je to s jeho aplikáciou. Predstavte si príklad, že žena – matka po štyridsiatke nebude v práci povýšená, ale bude povýšená o desať rokov mladšia bezdetná kolegyňa. Akú bude mať motiváciu sa takáto žena súdiť, keď vie, že súdne konanie môže trvať približne rok alebo aj dlhšie? Reálne povýšenie bude s veľkou pravdepodobnosťou bezpredmetné. Môže síce dostať finančnú náhradu, tá ju však v kariére neposunie a navyše bude riskovať, že sa na pracovisku stane neobľúbenou a zamestnávateľ sa jej bude chcieť zbaviť úplne. A to nehovorím o tom, že je skutočne veľmi problematické preukázať zamestnávateľovi, že ju diskriminoval a že si inú kolegyňu na povýšenie nevybral na základe „objektívnych“ kritérií.
„Predovšetkým je teda potrebné zamerať sa na riešenie vymožiteľnosti práva, to je však u nás dlhodobý problém vo všetkých oblastiach.“
Kde vidíte možnosti na zlepšenie tohto stavu, okrem širších systémových zmien v súdnictve?
Ja vidím ako prínosné práve aktivity ako Equal Pay Day na Slovensku. Tím stojaci za týmto projektom nielen rozširuje povedomie o určitých problematických otázkach, to robia mnohí aktivisti, ale k téme pristupuje odborne a prakticky. Naším spoločným cieľom by malo byť vzdelávanie ľudí, aby sa nebáli zastať sa svojich práv a ozvať sa, keď je to potrebné. A to nie iba vo vzťahu k sebe samému, ale aj k ostatným. To považujem za jednu z kľúčových vecí, ktoré môžu našej spoločnosti pomôcť. A na to, aby sa mohli svojich práv zastať, ich najprv musia poznať.
Naznačujete, že by sme na to nemali nazerať len ako na individuálny problém?
Áno, presne tak. Aj v praxi vidím, že ak zamestnávateľ vo vzťahu k zamestnancovi pochybil, často sa nenájdu svedkovia, ostatní zamestnanci, ktorí by pochybenie mohli dosvedčiť, pretože sa boja reakcie zo strany zamestnávateľa aj voči sebe samým. V danej chvíli si neuvedomujú, že aj oni sa môžu dostať do podobnej pozície a tiež nenájdu podporu. Mnoho pochybení tak ostane absolútne neriešených. No na druhej strane sa stretávame aj s tým, hlavne u našich klientov z radov veľkých zamestnávateľov, že samotné vedenie firmy by sa k problému aj postaviť čelom chcelo a je tu vôľa zlepšovať pracovné prostredie. Ale k vedeniu sa mnohé problémy ani len nedostanú cez nižšie úrovne riadenia. A ak sa aj dostanú, zatváranie si očí zo strany zamestnancov vedie k tomu, že nemá dôvod oči nezatvoriť aj vedenie.
Trestný zákon a sexuálne násilné činy
V poslednej dobe sa veľa hovorilo o trestnom zákone a to aj v súvislosti s trestnou činnosťou, ktorá sa pácha na ženách…
Nedávnu polemiku o premlčacích dobách sexuálnych násilných trestných činoch považujem za legitímnu, problém však bol hlavne v absencii zmysluplnej odbornej debaty a to nielen na túto tému.
Zdá sa vám premlčacia doba za znásilnenie 10 rokov dostatočná?
Odpoveď na túto otázku by z pohľadu zákonodarcu mala byť kombináciou vyjadrení odborníkov z právnej praxe, z prostredia orgánov činných v trestnom konaní, ale aj psychológov, ktorí sa venujú najmä obetiam sexuálnych násilných činov. Z môjho pohľadu mi v zamýšľanej novele chýba relevantné odôvodnenie skrátenia aktuálne účinných premlčacích dôb. Po 20 rokoch od poslednej najväčšej zmeny trestnej politiky na Slovensku si táto otázka zaslúži byť predmetom riadnej odbornej diskusie. Pýtať by sme sa však mali aj naopak. Čo prispeje k tomu, aby v takýchto citlivých prípadoch obete nahlasovali trestnú činnosť v čo najkratšom čase?Teda tak, aby sa dal páchateľ usvedčiť čo najúčinnejšie. Aj plynutie premlčacej doby môže motivovať obete, aby nahlasovanie trestnej činnosti neodďaľovali. Je premlčacia doba rozhodujúcim aspektom? Z takto položených otázok už podľa mňa musíme dospieť k tomu, že dĺžka premlčacej doby je podružnou otázkou, ktorej riešenie musí závisieť predovšetkým od iných faktorov, hlavne psychologických, a z pohľadu prežívania obete. A v neposlednom rade je to aj edukácia spoločnosti, aby mali obete sexuálneho násilia podporu aj širšieho okolia a aby nedochádzalo k ich druhotnej viktimizácii.
Prečítajte si: Diskriminácia na pracovisku: Workshop plný praktických rád v boji proti diskriminácii
Ako vidíte rovnosť žien v kontexte trestného práva na Slovensku?
Ja osobne nevidím zásadný problém v právnych predpisoch. Znovu ide skôr o aplikačnú prax, aj keď si myslím, že aj tu sa situácia zlepšuje. Stále je dosť priestoru na školenie policajtov prvého kontaktu na komunikáciu s obeťami sexuálneho násilia, ale aj prokurátorov a sudcov, ktorí sa týmito vecami zaoberajú v ďalšom štádiu. Samozrejme, existujú aj iné aspekty trestného konania, ktoré nepomáhajú obetiam v citlivých prípadoch. Ich riešenie by si však zaslúžilo naozaj poctivú a náročnú odbornú diskusiu vo vzťahu k celému trestnému konaniu.
Zdroj titulnej foto: Martin Antal
