Generálna riaditeľka Magna PT s. r. o., Katarína Vaškovičová. Žena vo vedení výrobného závodu na výrobu prevodoviek a komponentov pre osobné vozidlá so spaľovacím ako aj elektrickým pohonom.

Rozhovor so skvelou ženou, manželkou, mamou dvoch detí, ktorá dokáže uniesť na pleciach obrovskú zodpovednosť a byť pre svojich zamestnancov oporou, si môžete vychutnať aj vy. Dozviete sa napríklad aj to, či sa stíha Katarína Vaškovičová venovať aj sebe a pestovaniu kvetov.

Každá nová pracovná pozícia vedie k osobnostnému rozvoju

 

Byť na čele obrovského podniku a starať sa o niekoľko prevádzok je určite časovo aj psychicky náročné. Ale skôr, než si celé vaše pôsobenie a to, ako to úspešne zvládate rozmeníme na drobné, poďme na začiatok. Odkedy ste vo vedení Magna Powertrain?

V podstate od roku 2018, kde som najprv rok a pol pôsobila ako zastupujúci riaditeľ, pretože práve v tom čase prebiehala zmena vlastníctva. Ako divízia sme totižto patrili pod spoločnosť Getrag a ja som sa stala generálnou riaditeľkou naplno až v roku 2019, teda odvtedy, keď sa ukončil proces, počas ktorého Magna odkúpila náš závod.

Výrobný závod na výrobu prevodoviek nie je na prvý pohľad typická pracovná sféra pre ženy, ale vy ste už štúdiom vykročili týmto smerom. Je to tak?  

Vyzerá to, že áno. Vyštudovala som Technickú univerzitu v Košiciach, Strojnícku fakultu, odbor bezpečnosť práce strojov a zariadení a v tejto oblasti som si aj hľadala prvú prácu. Chcela som zostať vo fachu, ktorý som vyštudovala. A tak sa jedným z mojich prvých zamestnaní stala pozícia bezpečnostného inžiniera v Getragu. Bolo to v roku 2005, kedy sa začala stavať výrobná hala v Kechneci a ja som mala na starosti bezpečnosť zamestnancov, staveniska a inštalácií. Vďaka tomu som mohla spoznať celý závod, technológie a zamestnancov, ktorí postupne prichádzali.

Pri bezpečnosti ste ale napokon nezostali. Prečo?

V roku 2007 som dostala možnosť uchádzať sa o manažérsku pozíciu. V Getragu bol spočiatku len zahraničný manažment. No v tomto období sa v strednom manažmente začali otvárať pozície, kde dostali príležitosť aj slovenskí zamestnanci. Začala som riadiť výrobnú oblasť pre montáž dvojspojkových prevodoviek, vrátane End of Line – testovacia linka finálneho produktu.

Vďaka deťom ste si ale dali na čas pauzu. Do akej pozície ste sa vrátili po materskej?

Do pozície, ktorá bola najväčšou skúškou môjho ega. Stala som sa manažérkou údržby. A to je úloha, o ktorej sa nehovorí, keď všetko funguje ako má, ale vtedy, keď niečo nefunguje. Zrazu som musela naozaj zapracovať na svojom egu a mať na svoju prácu taký pohľad, že za to stojí, aj keď to okamžite nevidno.

Tu však výpočtom pozícii, ktorými ste si prešli, nekončíme. Aká bola ďalšia?

Časom som prešla na oddelenie kvality do funkcie manažéra kvality. Aj táto pozícia ma veľa naučila. Najmä o komunikácia so zákazníkmi. O riešení krízových situácií, nakoľko sme v tom čase stále boli mladým závodom a nemali sme ešte toľko skúsenosti. Naučila som sa tiež správne reprezentovať firmu smerom von zo závodu.

Čo bolo ďalej?

V roku 2013 som odišla pracovať do nemeckého závodu v Kolíne nad Rýnom, kde som mala na starosti celú výrobnú halu.

S rodinou do nepoznaného sveta?

Presne tak. Bola to veľmi zaujímavá situácia a veľká zmena. S manželom sme boli zvyknutí na priestor len pre nás dvoch, kým babka postrážila deti. Odrazu sme sa ocitli v situácii, kedy sme boli na všetko len my dvaja. Aj keď sme si všetko rozplánovali, aj tak to nebolo ono, tak sme si našli jednu milú študentku, ktorá chodila raz do týždňa na jedno poobedie strážiť deti. Toto sme teda vyriešili. (Smiech.) Ale aj tak to bola fuška. Bola to moja prvá práca, kde som riadila manažérov. Odrazu nové nastavenia, ťažká práca v závode, iný typ práce, iný štýl a 12 mužov starších odo mňa o 20 rokov pod mojim vedením.

Bola to veľká výzva?

Bola. Musela som si získať ich rešpekt, aby som vytvorila tím, ktorý sme potrebovali. Aby sme boli takpovediac na jednej lodi.

V Nemecku ste si ale vyskúšali pôsobenie aj v inej pracovnej pozícii.

Áno. Jednalo sa o centrálnu pozíciu plánovania výrobného inžinierstva, no potom som sa už vrátila v roku 2018 na Slovensko.

Ktorá z týchto pozícií vás najviac posunula dopredu a prečo?

Bola to predovšetkým pozícia na údržbe. Najviac ma ako človeka rozvinula a posilnila. Bola to zmena pohľadu. Dokonca si myslím, že by bolo vhodné, a odporučila by som to aj viacerým kolegom, aby strávili istý čas na podpornom oddelení, lebo len vtedy by si uvedomili, aké sú tieto oddelenia dôležité. A kľúčovou pozíciou bolo aj riadenie manažmentu v Nemecku. Musela som prispôsobiť svoj štýl riadenia tímu, ktorý tam už bol. No v skutočnosti mi každá z týchto pozícií dala nový rozmer. Každá z nich ma bavila a napĺňala.

Všetky pozície boli pre vás skutočným prínosom, zocelili vás a dodali odvahu a sebavedomie. Tak ani neviem, či sa pýtať, či bolo pre vás ťažkým rozhodnutím, prijať post generálnej riaditeľky?

Nie, nebolo to ťažké rozhodnutie. Po celý čas, počas celej svojej kariéry som vedela, že kráčam cestou, ktorou kráčať chcem. Nevedela som, či ju zvládnem, aké budú prekážky, respektíve či sa náhodou počas tej cesty nerozhodnem, že budem predsa len robiť niečo iné, ale tú alternatívu, stáť na čele podniku, som si podvedome pripúšťala.

Nemali ste žiadne obavy?

Ale áno. Najmä preto, že Getrag fungoval inak, než funguje Magna. Bol silne centralizovaný. Riaditeľ závodu bol zodpovedný za výrobné náklady. Na druhej strane má Magna decentralizovanú štruktúru a generálny riaditeľ divízie je tu zodpovedný za celý profit a zisk organizácie, čiže tá komplexita biznisu je trošku širšia. Nevenujem sa len výrobným záležitostiam a dodaniu dobrej kvality na čas, ale musím riešiť aj biznis stránky a stratégie závodu. A na konci dňa sa počíta to, čo sa spočíta dokopy. (Smiech.) Toto bola pre mňa oblasť, ktorú som nepoznala, takže som mala väčší rešpekt. No ja sa veľmi rada učím a myslím si, že učiť sa treba celý život, čiže som to brala ako ďalšiu výzvu.

Vzdelávanie a ľudský prístup

 

Napriek tomu, že ste vo vysokej pozícii, neustále máte chuť rozvíjať svoje manažérske schopnosti a zručnosti. Myslíte si, že je to dôležité?

Jednoznačne áno. Stále sa musím vzdelávať v odborných alebo technických veciach. Naše produktové portfólio sa neustále mení. A obzvlášť teraz, keď prechádzame z klasických prevodoviek na elektro pohony. Potrebujem sa učiť a porozumieť novým technológiám. Ale to je len jedna stránka. Učiť sa musím aj sama o sebe, a to čo najviac, lebo som presvedčená, že ak poznám dostatočne seba, tak dokážem dobre pracovať aj s inými ľuďmi.

Pomáha vám v osobnom rozvoji aj literatúra?

Pravdaže. Veľa čítam knihy s témou leadershipu, knihy o myslení, o psychologických záležitostiach. O tom ako fungujeme ako ľudia. Prečo sa niektorí ťažšie rozhodujeme. Prečo má zmena u ľudí rôzne dĺžky trvania. Veľmi ma tieto témy zaujímajú a myslím si, že aj keby som bola v nejakej inej pozícii alebo v inom odvetví, tak by som sa im venovala rovnako, pretože sú pre mňa fascinujúce. Každý sme predsa iný, každý z nás je jedinečný. V každom type človeka sa dá nájsť spôsob, ako prispieť k lepšiemu výsledku, dosiahnutiu cieľa, ktorý sme si ako tím predsavzali.

Asi aj toto je dôvod, prečo sa o vás zamestnanci vyjadrujú ako o osobe, ktorá je mimoriadne ľudská, čo určite zahreje pri srdci. Máte dvere svojej kancelárie pre nich vždy otvorené?

Áno, ale tiež je potrebné vedieť, kde sú hranice. Zamestnanci môžu ku mne prísť v podstate s hocijakým problémom, ale len potiaľ, aby sa ich problémy nestali mojimi. Dokážem vypočuť každého, poradiť, no riešenie je na tom, kto za mnou príde. Nedarí sa mi to na 100 %. Predsa len sú aj témy, ktoré si viac pripustím k telu, ale aj kvôli sebe sa snažím, aby na mňa neprišli všetci len „vysypať svoj kôš”.

Mama, manželka, milovníčka kvetov

 

Vaša práca si vyžaduje rovnováhu a správne využitie voľného času. Čo na odpútanie sa od pracovných povinností u vás funguje najlepšie?

Rada sa rýpem v hline. Je to pre mňa relax. Okrem toho mám veľmi rada farby kvetov a kvety samé o sebe ma upokojujú. Aj zeleň. Živé rastliny. Takže by som si asi mohla otvoriť aj kvetinárstvo. (Smiech.) Ale skôr by som šla smerom nejakého zážitkového kvetinárstva, aby som pocity, ktoré vo mne kvety vyvolávajú, mohla s ostatnými zdieľať.

Darí sa vám pri náročnej práci, pri vedení podniku rozdeliť si čas na prácu, rodinu a záľuby?

Snažím sa všetko si zorganizovať, naplánovať, ale aj tak nastanú situácie, ktoré prinesú stres. Našťastie signály, ktoré každý organizmus, každé telo vysiela, nezvyknem odignorovať. Ak totižto nemáte tie správne mechanizmy a nedokážete si stres ustrážiť, dochádza k vyhoreniu a zle to celé vplýva na zdravie človeka. Ja osobne mám veľmi rada veci pod kontrolou, čiže sa vrátim k tomu, čo som hovorila pred chvíľou. Je dôležité poznať sama seba. A jedna z vecí, ktoré som o sebe zistila je, že keď strácam vo svojom živote kontrolu nad bežnými vecami, vtedy nastáva u mňa najväčší stres. Doslova ma upokojí, ak viem, že mám dvakrát do týždňa vyhradený čas na nejakú aktivitu, ktorá je len moja. A tú aktivitu si nepustím, ani keby sa čo dialo. Každému to vrelo odporúčam.

Máte dve deti, manžela, psa. Staráte sa o domácnosť sama? Pomáha vám rodina alebo máte aj inú pomoc?

Snažím sa, aby mi pomáhali členovia rodiny, ale musím povedať, že sa mi to až tak nedarí, takže mám aj pani, ktorá mi chodí upratovať. To znamená, že raz do týždňa príde a urobí základný poriadok. Všetky ostatné domáce práce robím ja. Aj žehlím, hoci žehlenie neznášam. (Smiech.) Ale už mám aj väčšie deti. Dcéra občas navarí. Manžel pomôže tiež. No už dávno som sa naučila neočakávať, že to príde samé. Keď poviem, že niečo treba, tak to urobí. Asi pred dvoma rokmi som na Vianoce darovala každému kôš na bielizeň. Odvtedy si každý člen domácnosti zbiera, triedi a perie tú svoju a mňa už neprivádzajú do šialenstva kopy bielizne. (Smiech.)

Ste skvelou riaditeľkou. Akou ste mamou?

Viete čo? Niekde som raz počula rozhovor s nejakou psychologičkou, ktorá povedala, že rodič odvedie vo výchove najlepšiu prácu vtedy, ak je pre svoje deti nepotrebný. A táto veta vo mne tak zarezonovala, že sa skutočne snažím, vychovávať deti k samostatnosti, v ktorej ma nepotrebujú. Možno by niekedy chceli viac času stráviť so mnou, ale ja som vždy veľa pracovala, tak chápu, že nie som mama, ktorá môže byť o tretej poobede doma. Zo všetkého najviac sa však snažím, byť deťom dobrým príkladom. Moja mama by ale povedala, že som dosť benevolentná.

Čo tým myslí?

Že by som mala byť prísnejšia najmä, čo sa týka štúdia. Ale ja som zástanca toho, že dieťa musí chcieť samé, mať dobré výsledky. Nebudem na nich tlačiť. Chcem, aby sa samé rozhodli, či sú trojky pre ne dostatočne dobré známky. Poviem im, že ma to mrzí, lebo si myslím, že majú na viac, ale v konečnom dôsledku je to ich vizitka. Predpokladám, že ak by som na nich tlačila, boli by to skôr moje výsledky a nie ich. Motivácia byť lepší každým dňom, musí prísť z vnútra. Viac mi záleží na tom, aby boli dobrými ľuďmi a slušne sa správali k ostatným.

Akčná žena akčným ženám

 

Ste akčná žena a zvládate toho viac než dosť. Máte nejaké nesplnené sny?

Ja som v podstate nikdy nijaké sny nemala. Som dosť plánovací človek, tak si jednoducho veci naplánujem a potom ich realizujem. Samozrejme, sú napríklad cestovateľské ciele, kam sa chcem ísť pozrieť. Takým miestom, ktoré by som chcela vidieť, je Island. Fascinuje ma príroda aj ľudia, ktorí tam žijú, ale ak sa tam nedostanem, prežijem to. Pretože, ak by som po niečom veľmi túžila, už by som to dávno urobila.

Poďme trochu aj k iným akčným ženám. Myslíte si, že by celkovo malo byť žien vo vedúcich pozíciách viac?

Mne osobne chýbajú ženy vo vedúcich pozíciách v odvetví automobilového priemyslu. Ale nielen kvôli tomu, aby sme mali rovnaký počet mužov a žien. Nie som zástancom definovania kvót. Pretože by sme mali skutočne prihliadať hlavne na to, čo človek organizácii prináša, akú pridanú hodnotu. A v takomto prípade je jedno, aké má pohlavie alebo z akej krajiny pochádza. Skôr mi ide o to, že ženy jednoducho rozmýšľajú trochu inak ako muži. A práve v technických oblastiach ako automotive je diskusia aj o mäkkých témach, ktoré ženy vedia lepšie uchopiť cez pocity a medziľudské vzťahy, podľa mňa veľmi dôležitá.

Je teda vyslovene potrebná zmena vedenia, ktorá bola nastolená pred rokmi?

Štýl leadershipu, ktorý bol kedysi pred 50-timi rokmi, bol výrazne mužskou dominantou, mužskou parketou. Čisto hierarchické riadenie jedného mozgu jediného človeka, ktorý ak raz niečo vo firme povedal, ostatní sa museli podľa toho riadiť. Zdá sa mi to byť plytvanie potenciálu celého tímu. Toto prechádza poslednými rokmi veľkou zmenou, čo považujem za správne. Dobrý líder je práve ten, ktorý podporuje svoju organizáciu a tím. Tých mozgov máme vo firme oveľa viac, nie je to iba ten jeden. Vzniká tak priestor na komunikáciu, diskusiu, iný pohľad a rozmýšľanie. A práve takúto konverzáciu, za účasti žien, muži potrebujú. Čiže, ak sa ešte vrátim k otázke predtým, aj pre produktívnu diskusiu je náhľad a názor žien vítaný, ba až nevyhnutný.

Prečo by sa ženy nemali báť, robiť odvážne kroky?

Hlavne by sa ženy nemali báť, vykonávať prácu, ktorá ich dokáže naplniť. Ale odklonila by som pozornosť predsa len ešte niekam inam. A možno to vyznie zvláštne, no môj názor je, že už pri výbere partnera je dôležité, premýšľať nad tým, či je to partner, ktorý dokáže našu prácu akceptovať. A podporovať. Vytvoriť nám domáce zázemie. Lebo veľa žien by možno do vyšších pozícií aj ísť chcelo, ale obávajú sa, že nebudú mať žiadny priestor na rodinu. Mám veľa takých kolegýň, ktoré tento krok smerom k postupu vo svojej kariére neurobili len preto, že sú deti malé a musia sa o ne postarať, pretože manžel má svoju prácu a nepodporí ich. Je dobré, aby bol parter minimálne otvorený diskusii, že aj žena chce robiť kariéru a spoločne musia v rodine zorganizovať všetko tak, aby to fungovalo. Veď o tom je partnerstvo. Takže asi úplne prvým krokom k tomu, aby žena mohla profesijne rásť a mať aj svoju rodinu, je nájsť si do života správneho partnera.

Zdroj foto: Katarína Vaškovičová

Autorka článku: Veronika Samborská