Profesorka Alexandra Bitušíková zahájila svoju bohatú pracovnú kariéru v rôznych slovenských inštitúciách a ďalej vo svojej profesijnej kariére pokračovala v Európskej komisii a v Asociácii európskych univerzít. Po návrate na domácu pôdu participovala na európskych projektoch, ale tiež prednášala na mnohých univerzitách v Európe, USA a Austrálii. Slovensko zastupovala ako národná delegátka a zúčastňovala sa tiež iniciatív a projektov v oblasti implementácie rodovej rovnosti vo výskume a inováciách.

Riaditeľka Univerzitného centra pre medzinárodné projekty na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a podpredsedníčka Komisie pre rodovú rovnosť, Alexandra Bitušíková, ktorá sa zasadzuje o implementáciu Plánu rodovej rovnosti v akademickom prostredím v rozhovore prezradila, kedy a prečo sa začala venovať rodovej rovnosti, ako je to s rodovou rovnosťou na Slovensku, aký má postoj k spravodlivému zaobchádzaniu s ľuďmi, ale aj to, ako vyzerá deň ženy – matky pracujúcej v akademickom prostredí a aké má Univerzitné centrum v súvislosti s rodovou rovnosťou plány do budúcna.

Výskum rodovej rovnosti a podpora žien v spoločnosti

 

Ste etnologičkou a sociálnou antropologičkou. Ktoré štúdium vás oslovilo ako prvé?

Najskôr som vyštudovala etnológiu, lebo iná možnosť počas socializmu nebola. Až neskôr som k etnológii pripojila môj záujem o sociálnu antropológiu ako vedeckú disciplínu, ktorá sa venuje širším a porovnávacím spoločenským procesom, javom a vzťahom ku kultúre.

Čo vás na týchto vedeckých smeroch najviac priťahovalo? A prečo ste sa začali venovať práve rodovej rovnosti?

Vždy ma zaujímalo, prečo sme my Slováci takí, akí sme. Máme nádhernú krajinu, bohatú kultúru, ale aj napriek tomu dosť vysokú mieru neznášanlivosti, netolerancie, veľa xenofóbie a rasizmu, antisemitizmu a homofóbie. Toto všetko nie sú práve tie najlepšie vlastnosti. Etnologické výskumy mi však pomohli mnohé pochopiť. Okrem iných aj jednu z oblastí, ku ktorej som sa aj v rámci výskumov dostala. Bola to rodová rovnosť a celkovo otázka ženských práv.

Téma rodovej rovnosti a ženských práv aktuálne v spoločnosti rezonuje viac než inokedy. V akom období ste s výskumom začali? 

To je aj strašné povedať. Je to veľmi dávno. Už v roku 2002 som bola súčasťou veľkého európskeho projektu, ktorý sa venoval zapojeniu žien v politickom a občianskom živote, vtedy ešte v kandidátskych krajinách do Európskej únie. Hoci som vyslovene rodové a feministické teórie neštudovala, postupne som sa dovzdelávala. Ale najmä som scitlivela, pretože som zistila, že sa ma táto téma, ako pracujúcej ženy a matky, bytostne týka.

V čom bol výskum v zahraničí pre vás prínosný?

Spolupracovala som snáď so stovkami žien a mužov z celej Európy, ktorí sa venujú implementácii rodových politík do rôznych oblastí života. Aj to ma presvedčilo o tom, že tu nejde o nejakú rodovú, gender ideológiu, ako sa to často hovorí, ale ide jednoducho o spravodlivé zlepšovanie podmienok rovnosti, príležitostí pre ženy aj pre mužov, ktoré ešte stále nie sú samozrejmosťou.

Týka sa nerovnosť príležitostí najmä žien? 

To, že sa mnohé ženy stávajú matkami a odchádzajú na materskú dovolenku, im kariérny postup a návrat do pracovného života, nesmierne sťažuje. V každej pracovnej oblasti ide o prekážky, ktoré reálne existujú. Ale vieme aj to, že v mnohých iných krajinách existujú desiatky vyrovnávacích opatrení v prospech žien, vracajúcich sa do pracovného života. A nejde tu len o zvýhodňovanie žien na úkor mužov, ale práve o to vyrovnanie podmienok pre výkon práce a pre zlaďovanie osobného a pracovného života. V európskych krajinách je v tejto oblasti veľký progres viditeľný. Na všetkých inštitúciách a ministerstvách majú oddelenia pre rodovú rovnosť, na rozdiel od Slovenska.

Je teda posun v ostatku Európy výraznejší než u nás? 

Určite je, ale podľa rôznych výpočtov je tak či tak príliš pomalý. Ak budeme pokračovať v Európe pri vyrovnávaní rozdielov rodovej rovnosti aktuálnym tempom, úplnú rodovú rovnosť dosiahneme tak o 200 rokov. Čo je teda ešte poriadne ďaleko.

Ako je na tom, z vášho pohľadu podloženého výskumom, naša krajina?

Keď sa pozriem na Slovensko rodovou optikou, za posledných 20 až 25 rokov, odkedy túto situáciu trošku viac sledujem, sme sa určite posunuli, no musím povedať, že žiaľ skôr dozadu. Niekedy sa mi dokonca zdá, že sa posúvame až do 19. storočia. Pamätám si, že v rokoch 2001 až 2003 sme zavádzali rôzne rodové politiky, viedli sme aj verejné diskusie napríklad o kvótach v politike. Pripravovali sme antidiskriminačný zákon. Ale to bolo hlavne preto, že to od nás vyžadovala Európska únia v negociačných procesoch pred našim vstupom do Európskej únie. Vďaka tomu máme u nás dnes jeden z najlepších antidiskriminačných zákonov, ale otázkou zostáva, či a ako sa tento zákon dodržiava. Je skutočne veľmi dobre vypracovaný, no mnohí ľudia ani nevedia, ako ho využívať. Alebo nevedia ani to, že sa naň môžu v rôznych situáciách odvolávať a obracať.

Rodová rovnosť je životný postoj

 

Ako vnímate rodovú rovnosť na Slovensku?

Rodová rovnosť u nás nemá veľmi dobré meno. Mnohé ultrakonzervatívne hlasy tvrdia, že ide o nejakú „gender“ ideológiu zo západu, ktorá chce zničiť naše tradičné hodnoty. Pod toto by som sa teda určite nepodpísala. Pravdou totižto je, že myšlienky anti-gender hnutí k nám prichádzajú tak z ultrakonzervatívneho, najmä amerického, prostredia, ako aj z patriarchálneho východu, teda z Ruska, ktoré sa snaží predstavovať ako kolíska ochrany tradičných hodnôt. To znamená, že obidve strany – ultrakonzervatívna Amerika a ultrakonzervatívne Rusko bojujú za presne tie isté hodnoty, čiže ultrakonzervatívne hodnoty, ktoré potláčajú práva mnohých ľudí v spoločnosti. Asi to nebola presne odpoveď na vašu otázku, ale tak to vnímam v posledných rokoch. A bojím sa o našu demokratickú budúcnosť. 

Prečítajte si: Môžu mať ženy aj kariéru aj materstvo? Kde je „trest za materstvo“ najväčší?

Aký je váš postoj k rodovej rovnosti a k spravodlivému zaobchádzaniu s ľuďmi?

Pre mňa osobne je rodová rovnosť záležitosťou ľudských práv. Je o spravodlivom systéme pre všetkých. Pre ženy aj mužov. Aj pre ľudí, ktorí sa identifikujú inak. Rodová rovnosť je životný postoj, ktorý odráža rovnaký prístup a rešpekt ku každému človeku. Je to postoj, kedy si ľudia vzájomne ctia ľudské práva v každodennom živote a v praxi. Je to tiež boj proti rodovo podmieneným predsudkom a stereotypom, ktoré tu stáročia fungovali. Veď sa len pozrime na mnohé naše príslovia alebo ľudové piesne, aké texty obsahujú. Veľmi často odrážajú práve rodové stereotypy. Posuňme sa už konečne do 21. storočia.

Posunulo sa vnímanie rodovej rovnosti vo svete aspoň o kúsok vpred?

Posunulo. Určite. Máme tu už vyše 100 rokov volebné právo pre ženy. Ženy začali študovať, pracovať za mzdu vo väčšine povolaní a v zamestnaní sa vyrovnali s mužmi. Často sú finančne sebestačné, niekedy aj úspešnejšie. Ale nezabúdajme, že toto je v tej dlhej histórii ľudstva naozaj len posledných 100 rokov alebo dokonca ešte menej. Aj to je dôvod, prečo aktuálne zažívame doslova ženskú revolúciu. Stále je však mnoho mužov, ktorí sa dominancie živiteľa rodiny a toho, kto určuje pravidlá hry, nevedia vzdať. Ale zas na druhej strane som veľmi rada, že vidím mnoho mladých mužov, ktorí sa absolútne prirodzene zapájajú do starostlivosti o deti, do prác v domácnosti, čo je skutočne pozitívne.

Rodové rozdiely v akademickom prostredí

 

Minulý rok pracovali ženy už od 1. novembra do konca roka zadarmo, pretože zarábajú v priemere o pätinu menej ako muži, a to aj v rovnakých pozíciách s rovnakým vzdelaním. Ako rozdiely v odmeňovaní medzi mužmi a ženami vnímate v akademickom prostredí, v ktorom sa pohybujete?

Pracujem na verejnej vysokej škole a hocikedy, keď sa otvorí otázka odmeňovania učiteliek a učiteľov na univerzitách, odpoveďou vždy je, že máme všetci tabuľkové platy. Ale v tomto prípade ide len o základné platy. Nemáme takmer žiadne informácie o osobných príplatkoch a odmenách. Ďalšou odpoveďou je GDPR. Nemáme dáta ani o tom, aká je distribúcia činnosti žien a mužov. Napríklad na katedrách je z prieskumov zjavné, že ženy často viac učia, viac aj robia rôzne administratívne práce, sedia v rôznych komisiách. O to menej majú potom času na projekty a publikovanie. A to sú presne tie aktivity, ktoré sa berú do úvahy pri predlžovaní pracovných zmlúv. Treba ale uznať, že v tejto oblasti nemáme dostatočné výskumné dáta aj preto, že výskum v oblasti rodových rozdielov v akademickej sfére je na Slovensku značne podceňovaný a nepodporovaný.

Ale ženy často ťahajú za kratší koniec aj v iných životných situáciách.

Áno. Nesmieme zabudnúť na to, že máme v spoločnosti stále obrovský problém neuznania neplatenej domácej práce, ako aj práce počas materskej, takzvanej dovolenky. Nehovoriac o starostlivosti o domácnosť – samotné práce v domácnosti, či starostlivosť o starších odkázaných členov rodiny. Sú to veľmi náročné práce a zväčša ostávajú na pleciach žien. Nie všetci muži v spoločnosti túto neplatenú prácu uznávajú, čo vedie k mnohým problémom v zlaďovaní osobného a pracovného života. V univerzitnom prostredí je to tiež citeľné.

Máte určite aj vo svojom blízkom okolí kolegyne, ktoré sa trápia spomínanými problémami.

Moju kolegyňu, s jej dovolením, by som rada zacitovala: „Zažívam každý deň, ako sa nikto nezaujíma o to, ako zvládajú prácu moje kolegyne s malými deťmi, ktoré keď ich majú permanentne choré, musia aj tak učiť, lebo nemá kto. Publikujú po večeroch, pretože by nemali výkon. Niektoré do večera aj učia a dovolenky využívajú na to, aby mali konečne na publikovanie potrebný pokoj.“ 

Ako teda vyzerá deň ženy – matky v akademickom prostredí?

Jedna z mojich kolegýň mi povedala, že ideálny pracovný deň vyzerá takto: „Mať čas ísť na toaletu, v pokoji si uvariť a vypiť čaj. Nie štyrikrát prevariť vodu, hodinu ten čaj lúhovať a potom ho vyliať, lebo sme si ho nestihli ani vypiť. A potom odchádzať, pardon, bežať domov.“ 

Takže toto je realita?

Áno, aj toto je realita v akademickom prostredí. Realita, o ktorej málo hovoríme a tvárime sa, že vo vysokoškolskom prostredí sme si všetci rovní. Že máme rovnaké možnosti, povinnosti a podmienky. Nie je to tak. Podmienky naozaj nie sú vždy rovnaké. A pritom, na druhej strane, nie je až také ťažké vytvárať rôzne finančne nenáročné opatrenia, ktoré jednoducho, ale určite pomôžu mladým ženám s malými deťmi alebo aj mladým mužom, ktorí môžu byť na rodičovskej dovolenke. Napríklad rodičia s malými deťmi by nemali do večera učiť. Rozvrhy by sa mohli upraviť tak, aby stihli včas ísť po deti do škôlky. Podobne možno upraviť rozvrhy pre dospelé deti rodičov, ktorí sú v opatere opatrovateliek. Príkladov, ktoré bez problémov fungujú v zahraničí, a pri ktorých je viditeľné, že to ide aj bez peňazí a s dobrou vôľou, je veľa. Zlepšiť podmienky pre zamestnancov – ženy aj mužov, je možné. A ani to veľa nestojí. Len treba trocha viac ľudského prístupu a pochopenia.

A čo kariérny postup žien?

Tak to by mal byť ďalší spôsob pomoci, pretože ženy sú často v kariérnom raste v akademickom prostredí znevýhodnené. Jedna materská, druhá materská, ženy zostávajú doma a muži medzitým publikujú ako diví a samozrejme sú oveľa ďalej než ich kolegyne, ktoré sa po materských vrátia do pracovného procesu. Toto je voči ženám diskriminujúce a existuje mnoho príkladov z iných krajín, ako túto diskrimináciu eliminovať rôznymi vyrovnávacími opatreniami.

Prečítajte si: Eva Staroňová z Plus421 Foundation: Keď má človek oči dokorán a počúva, svet sa mu otvorí

Budúcnosť a kroky k zlepšeniu

 

Aké zmeny musia zaviesť univerzity a výskumné ústavy v budúcnosti v súvislosti s rodovou rovnosťou?  

Inštitúcie musia mať plány rodovej rovnosti, byť aktívne a progres v tejto oblasti aj systematicky monitorovať. Dôležitý je prirodzený rodový balans vo vedeniach univerzít a fakúlt, v rôznych komisiách, ako aj vo výskumných tímoch. Všetky výskumy musia odrážať životné skúsenosti mužov aj žien, pretože spoločné riešenie problémov prináša oveľa lepšie výsledky, keď sa na akýkoľvek problém pozerajú muži aj ženy z rôznych uhlov.

Je potrebná rodová rovnosť aj vo vede a výskume?

Integráciu rodovej dimenzie je určite potrebné vnášať tak do výskumu, ako aj do vzdelávania, pretože vieme, že v mnohých predchádzajúcich výskumoch v lekárskych i technických vedách, sa mnohé výskumy realizovali či testovali najmä alebo len na mužoch, čo malo negatívne dôsledky na zdravie a život žien.

Čo ešte, v rámci výskumov v akademickom prostredí, považujete za dôležité?

Jednou z oblastí, ktorá je v plánoch rodovej rovnosti veľmi dôležitá, je odsúdenie, ale aj riešenie prípadov rodovo podmieneného násilia a sexuálneho obťažovania. To sa týka aj rôzneho verbálneho znevažovania a sexistického vtipkovania. Znova by sa zdalo, že vo vysokoškolskom prostredí toto nie je vypuklý problém, ale kolegyne sociologičky, ktoré robili približne pred piatimi rokmi na slovenských univerzitách veľké výskumy, zistili, že to problém je. Až okolo 70 % študentiek, aj niekoľkých študentov, sa stretlo so sexuálnym obťažovaním nejakého druhu. A to nie je v poriadku.

To percento je naozaj vysoké.

Je. A aj tak sa táto téma pokojne zametá pod koberec. Dokonca na to nemáme ani vytvorené mechanizmy. Študentky a študenti sa často boja prípady obťažovania niekde nahlasovať. Toto je niečo, na čom budeme pracovať aj my na našej univerzite. Ale nie len my. Viem, že Univerzita Komenského a Slovenská akadémia vied už majú samostatné vnútorné smernice o rodovo podmienenom obťažovaní. Aj spôsoby, ako to riešiť. Teší ma, že sa v tomto smere niečo hýbe dopredu a som vďačná aj za európske iniciatívy. Verím, že sme na dobrej ceste.

Zdroj foto: Alexandra Bitušíková

Autorka článku: Veronika Samborská