Michaela Kučová sa venuje písaniu a organizovaniu kultúrnych podujatí. Pôsobí v tíme EHMK Trenčín 2026 (Európske hlavné mesto kultúry – pozn. red.), pravidelne prispieva do rôznych médií a spolupracovala na projektoch, akými sú napríklad Cena Oskára Čepana, Biela noc, ale aj skvelý BRaK festival. Pred siedmimi rokmi však spustila spoločne so Soňou Hrúzikovou, jeden vlastný a skutočne výnimočný projekt. Netradičný newsletter začal každý týždeň pristávať odberateľom v mailových schránkach a prinášal zaujímavé témy podávané ženským okom. Ojedinelý počin s názvom Kurník, označovaný aj ako slovenský fenomén, vo feministickej čitateľskej komunite rozhodne zarezonoval. Poďme sa teda pozhovárať o ženách, feminizme, Kurníku a o rodových záležitostiach.
Newsletter pre ženy a o ženách písaný ženami
Prvý newsletter bol odoslaný v roku 2016. Ako sa zrodil nápad, vytvoriť úplne iný „plátok“ venovaný ženám?
Spolu so Soňou Hrúzikovou, dnes už Gregorovou, sme jednoducho mali pocit, že v slovenskom mediálnom priestore chýba čítanie, ktoré by pravdivo odrážalo to, čím žijeme a zaoberáme sa. Považovali sme za dôležité pomenovávať aj nejednoznačné pocity v prežívaní našej identity, vzťahov či práce. Dnes už je situácia, našťastie, iná a v médiách dostáva viac priestoru väčšia škála skúseností, ktoré rozširujú naše chápanie ženstva.
Prečo ste zvolili pre newsletter názov Kurník?
Páčil sa nám podvratný podtón tohto slova. Privlastňujeme si ním pohrdlivé označenia pre ženské kolektívy a rozhovory a je pre nás metaforou pre priestor stretnutí. Predstavuje akúsi spoločnú strechu, pod ktorou sa vzájomne môžeme deliť o svoje znalosti, bez ohľadu na to, kto si o tom čo myslí. Zároveň v podobe zvolania Kurnik! odkazuje aj na frustráciu, ktorej v patriarchálnej spoločnosti čelíme.
Kto sa podieľa na tvorbe článkov? Kto tvorí váš tím?
Kurník je otvorený kolektív. Nefungujeme ako ustálený autorský tím, ale svoje príspevky nám môže poslať ktokoľvek, kto súznie s naším zameraním. O publikovaní potom rozhoduje interná redakcia, ktorá sa stará o celý chod newslettra. Dnes ju okrem Sone a mňa tvorí aj Alexandra Just, Mirka Urbanová a Eva Mészarosová.
Súčasťou textov sú aj ilustrácie. Kto za jedinečnými dielami stojí?
Autorkami ilustrácií sú samé skvelé umelkyne, ktoré podobne ako autorky textov v niektorých prípadoch do Kurníka prispievajú pravidelne, iné len raz. Nájdete medzi nimi špičkové etablované ilustrátorky i začínajúce autorky. Sme veľmi hrdé, že môžeme vytvárať priestor pre ženskú tvorbu a šíriť ju ďalej. Máme dokonca skúsenosť, že viacero autoriek, vďaka svojej práci pre Kurník, získalo ďalšie zaujímavé príležitosti, z čoho sa veľmi tešíme.
V Kurníku nájdete témy, o ktorých sa často nehovorí
Kurník vznikol aj preto, že v čase, keď začal vychádzať, autorky newslettra sa v iných médiách nestretávali s témami, ktoré by korešpondovali s tým, čo by ste chceli čítať.
Zhodli sa na tom aj vaši odberatelia a Kurník si tak získal svojich priaznivcov?
Dnes je diskusia o ženských skúsenostiach omnoho otvorenejšia a okrem skvelých odborných zdrojov možno feministické myšlienky spoznávať napríklad prostredníctvom rôznych instagramových účtov, ktoré ich približujú prístupným a neraz aj vtipným spôsobom. Zároveň aj v mainstreamových médiách sa o ženách konečne nehovorí len v rámci stereotypných rolí matky a manželky či o úspechu podľa kritérií patriarchátu, teda či a ako sa ženy vyrovnajú mužom. Napriek tomu vnímame, že Kurník svojmu čitateľstvu stále prináša niečo špecifické. Naše texty sú často veľmi osobné a myslím, že ľudia oceňujú práve to, že idú do hĺbky a neboja sa byť rozporuplné, tak ako to poznáme aj v živote. Neraz hovoria o našej vnútornej krehkosti, čím však predstavujú aj moment veľkej vnútornej sily a odvahy. Pravidelne dostávame spätnú väzbu, ako v ľuďoch naše články rezonujú bez ohľadu na ich rod. Zároveň bez toho, aby sme nejako riešili propagáciu, počet ľudí, ktorí newsletter odoberajú, kontinuálne rastie.
Prihlásili sa o slovo aj tí, ktorí opovrhujú feminizmom alebo jeho významu nerozumejú a váš newsletter mali tendenciu zniesť pod čiernu zem?
Na Kurníku je vzácne asi aj toto, že sa nám darí zostať mimo centra hejterskej pozornosti a naša platforma tak zostáva bezpečným miestom, kde napriek odlišnosti názorov prevažuje vzájomné pochopenie a podpora.
Vaše články sú ženám blízke, pretože v nich rozoberáte príbehy a skúsenosti, o ktorých sa možno hovoriť boja. O aké témy ide?
Sú to témy, ktoré často nájdete aj v bežnom lajfstajlovom magazíne. Čokoľvek od materstva cez body image až po kariéru. Líši sa však spôsob, akým k témam pristupujeme, ktorý vychádza z feministických hodnôt. Snažíme sa prostredníctvom konkrétnych skúseností ukazovať pestrosť ženskej identity, skúmať jej rôzne podoby a prejavy. Či už píšeme o duševnom zdraví, priateľstvách alebo sexualite, ako autorky vychádzame najmä zo svojho reálneho prežívania. Výsledok je tak trochu (skvelý) paradox. Pre niekoho to znamená, že sa pri čítaní vo svojom prežívaní konečne necíti osamelo, a pre niekoho to zas predstavuje rozšírenie perspektívy o celkom iný uhol pohľadu.
Čo vás osobne, v súvislosti s príbehmi v Kurníku, doteraz najviac zasiahlo?
Vždy ma teší, keď otvoríme tému, ktorá následne ďalej rezonuje, neraz aj v rámci celospoločenskej debaty. Napríklad článok Kataríny Danovej o zneužívaní vedúcim v detskom tábore Chachaland bol v domácom kontexte prelomovým pre diskusiu o sexuálnom násilí. Nedávno zas napríklad Olívia Strelková opísala svoju skúsenosť so stalkerom a následne túto problematiku priblížila aj v rozhovore pre denník SME. Najviac pre mňa znamená to, že nielen tieto autorky, ale aj mnohé ďalšie sa so svojimi skúsenosťami obracajú vyslovene na nás. Že vnímajú Kurník ako miesto, kde môžu slobodne a bezpečne hovoriť o čomkoľvek, čo považujú za dôležité. Takýto prejav dôvery si vždy nesmierne cením bez ohľadu na tému.
Prečítajte si: Eva Jahelka Filipp: Netreba sa báť odmietnutia či chyby. Zraní sa maximálne naše ego, inak môžeme iba získať
Konferencia Equal Pay Day vyzýva k rovnosti
Diskriminácia žien, násilie páchané na ženách, nerovnosť pracovných príležitostí či ženy „odsúdené“ iba na materstvo. To je len niekoľko príkladov, keď ženy pociťujú rodovú nerovnosť, slabosť voči mužom a často až bezmocnosť.
Spadli ženy do toho samé alebo ako vlastne vznikla rodová nerovnosť?
Nerovnováha moci, ktorú predstavuje aj rodová nerovnosť, nikdy nie je o tom, že „slabšia“ strana sa málo snaží či je nebodaj na nespravodlivý prístup predurčená svojou biológiou, etnikom a podobne. Stáročia žijeme v spoločnosti, ktorá je doslova dizajnovaná na muža a orientovaná na súťaživosť a zisk. V našej kultúre máme za sebou dlhé obdobie, v ktorom boli ženy (a ženskosť) systematicky vytláčané z verejného priestoru a perzekvované, ak nenapĺňali požadovaný poslušný ideál.
Ako sa teda s rodovou nerovnosťou popasovať?
Za to, kde sme dnes, si nemôžeme samy, ale môžeme ovplyvniť to, kam sa odtiaľto vieme dostať. Jednak upozorňovaním na nerovný prístup v systéme a jeho inštitúciách, ale aj poctivým prehodnotením vlastných vnútorných postojov. Dnes krútime hlavami nad nedostupnosťou volebného práva žien či vlastného bankového účtu, no naďalej svoje deti vychovávame tak, aby dievčatá boli hlavne milé, pekné, usmiate. Považujem preto za veľmi dôležité kriticky premýšľať nad tým, aké vzorce a postoje sme si zo všadeprítomného patriarchátu prevzali a zvnútornili.
Žena, ktorá nesúhlasí s nastavením systému čisto mužského sveta, je automaticky feministka a v tomto ponímaní vyznie feminizmus ako nadávka. Prečo je to takto prezentované?
Nepriateľský postoj k feminizmu vyplýva z toho, že spochybňuje zaužívané postoje a predovšetkým aktuálne rozdelenie moci. Strach zo zmeny a straty moci potom produkuje nenávistné komentáre a skresľovanie feminizmu ako nevraživosti voči mužom. Patriarchát a rodová nerovnosť pritom ubližujú aj mužom, a to napríklad známymi klišé o tom, ako muži neplačú, ale aj tlakom na výkon, fyzickú zdatnosť či finančné zabezpečovanie domácnosti. Feministické myšlienky ponúkajú možnosť oslobodiť sa od zväzujúcich očakávaní všetkým rodom.
Čím je pre vás feminizmus?
Úsilím o spravodlivejší svet. Pomáha mi porozumieť, čo sa mne a okolo mňa deje, a podporuje ma v hľadaní riešení pre problematické situácie.
Čo považujete za rodovú rovnosť?
Rovnosť v najširšom zmysle napriek našim odlišnostiam. Rodová rovnosť nie je o akejsi súťaži rodov alebo neutralizovaní našej ženskosti či mužnosti. Pre mňa znamená akceptovanie toho, že každý človek je iný, a nastavenie našej spoločnosti tak, aby táto inakosť nebola pre nikoho prekážkou pri dosahovaní spokojnosti a naplnenia v živote.
Financie zdrojom hádok vo vzťahoch
Deň rovnosti v odmeňovaní nie je len témou v profesijných súvislostiach. Hádky kvôli peniazom sú jednou z najčastejších príčin problémov vo vzťahoch. Nie je ničím výnimočným, že žena zarába menej a muž len ťažko prežíva fakt, že sa ukrajuje akoby viac z jeho kôpky.
Stretávate sa u žien s týmto typom frustrácie? Dostala priestor v Kurníku aj téma rozdelenia financií v rodine?
Aj toto je jedna z pomerne tabuizovaných tém, ktorej sme sa v našich článkoch venovali. Taktiež sa často vraciame k téme starostlivosti a neplatenej práce, ktorú ženy vykonávajú, teda rozdeleniu povinností v domácnosti a pri výchove detí. To je téma, v ktorej tiež vládne veľká nerovnosť, a je potrebné jej venovať pozornosť. Vo všeobecnosti je akákoľvek starostlivosť v našej spoločnosti veľmi nedocenená, ako to vidíme aj v zdravotníctve, školstve a pod.
K príbehom vás inšpiruje reálne prežívanie ľudí. Kto je pre vás inšpiráciou pri presadzovaní rodovej rovnosti?
Dôležité sú pre mňa aktivistky, ktoré nám „vyšliapali cestu“. Za mnohé spomeniem napríklad zakladateľky vydavateľstva a časopisu ASPEKT. Zároveň ma vždy veľmi povzbudia stále nové iniciatívy, ktoré sa usilujú rozvíjať rodovú rovnosť na Slovensku, ako napríklad kvír študentský spolok Light, iniciatíva Dôstojná menštruácia alebo festival ArtWife. Veľmi ma obohacuje český feministický magazín Druhá směna, aj práca žurnalistiek ako napríklad Apolena Rychlíková, Hana Řičicová alebo Michaela Peštová, ktoré vo svojej rôznorodej práci prinášajú túto problematiku v širších súvislostiach.
Posúva sa Slovensko v téme rovnosti vpred alebo nijaký posun nepociťujete?
Z môjho pohľadu sa posúva. Frustrujúce je, že tento posun sprevádza aj protipohyb, ktorý spochybňuje základnú možnosť rozhodovať o svojom tele a živote. Preto rozhodne netreba poľavovať.
Ako vnímate neutíchajúci sexizmus?
Ako výzvu rovnako nezostávať ticho a sexistické javy pomenovávať a upozorňovať na ich nevhodnosť. Nie vždy je to možné bez toho, aby sme sa v danej situácii nevystavili istému nebezpečenstvu, a preto som veľmi vďačná za čoraz väčšie prepájanie sa a vzájomnú podporu vo feministických kruhoch. Nie náhodou sa aj jedna z najvýraznejších iniciatív volá Nebudeme ticho.
Je možné hlboko zakorenené stereotypy v našej spoločnosti odstrániť?
Lepší svet je možný.
Michaela Kučová ženám, mužom, spoločnosti…
Nerovnosť v odmeňovaní žien a mužov je potrebné riešiť. Myslím si však, že je tiež dôležité si uvedomiť súvislosti tejto nespravodlivosti. Nestačí tlieskať tej hŕstke žien, ktorej sa podarilo preraziť sklenený strop. Považujem za nevyhnutné, aby sme sa zamýšľali aj nad tým, akej práci a akým kvalitám prisudzujeme hodnotu. Zastúpenie žien v rozhodujúcich pozíciách je nesmierne dôležité, ale o rovnosti rodov nevypovedá len počet riaditeliek a manažérok. Úspech nevnímam tak, že viac žien bude robiť za rovnaké peniaze to isté, čo doteraz robili najmä muži, ale že skúsime pracovať inak a budeme hľadať spôsoby, ako všetky a všetci môžeme pracovať v lepších podmienkach. V úsilí o väčšiu spravodlivosť by sme sa mali rozprávať aj o spôsoboch riadenia a všeobecne pracovných podmienkach, o starostlivosti, solidarite, duševnom a fyzickom zdraví. A v neposlednom rade by sme nemuseli zabúdať aj na hlas žien pracujúcich v odvetviach, ktoré nevidíme na titulkoch časopisov či konferenčných paneloch. Bola by škoda nevyužiť príležitosť na prehodnotenie tlaku na výkon, ktorý škodí všetkým rovnako bez ohľadu na rod.
Zdroj foto: Viki Kollerová
Autorka článku: Veronika Samborská
