Umeleckú tvorbu Ivety Škripkovej, riaditeľky a dramaturgičky Bábkového divadla na Rázcestí v Banskej Bystrici, je možné rozdeliť na dve línie. Prvou je umelecká tvorba pre deti a mládež, ale aj dospelých. Druhá línia je sprevádzaná úsilím o posun vo vnímaní feminizmu a rodových, či genderových stereotypov na Slovensku.  

 

Matka „feministického“ divadla na Slovensku 

 

Poďme sa porozprávať o tom, čo vám je najmilšie. O divadle. Ktorý krok vás nasmeroval tam, kde ste teraz?  

Naozaj náročná otázka, ak má byť korektne zodpovedaná. Je v nej uložených viacero správnych odpovedí. Vždy som rada písala. Už ako dieťa. A čítala. Moja profesorka na gymnáziu, Eva Glóriková, ma v tom podporovala. Odporučila mi prijímacie skúšky na VŠMU (Vysoká škola múzických umení – pozn. red.). Zobrali ma na štúdium filmovej scenáristiky a po škole som začala pôsobiť v Krajskom bábkovom divadle. Tam som stretla Mariána Pecka. Rozumeli sme si v tom, ako vnímame divadlo a jeho význam v danom čase. Boli sme ovplyvnení revolúciou 1989. To rozhodlo, že som v divadle ostala natrvalo.  

Prečo ste sa začali v divadle venovať viac témam, ktoré silno súviseli so ženami?  

Časom som začala vnímať repertoár divadiel a divadelné postupy inak. Prekážalo mi, že absentujú ženské témy, že za ženy hovoria väčšinou muži. V deväťdesiatych rokoch som objavila Aspekt, feministické združenie žien a súčasne vydavateľstvo. Stretla som Janu Cvikovú a Janu Juráňovú, čo ma výrazne ovplyvnilo. Stručne povedané, začala som sa venovať „skúmaniu ženskej identity“. Kto sme a prečo sme také aké sme – my ženy, tu, na Slovensku? Toto hľadanie sa vykryštalizovalo do rodovo citlivého divadla a vzniku feministického divadelného štúdia T.W.I.G.A. 2007 – 2017 (Theater Women Improvisation Gender Action – pozn. red.) pri BDNR (Bábkové divadlo na Rázcestí – pozn. red.), kedy sme spolu s mojimi spolupracovníčkami herečkami a tvorivým tímom etablovali ženské a feministické témy v slovenskom divadelnom priestore. Túto činnosť zavŕšilo vydanie knihy Feministické divadlo a jeho slovenská cesta v Divadelnom ústave v roku 2022. 

Ako dlho pôsobíte na poste riaditeľky a dramaturgičky Bábkového divadla na Rázcestí? 

Riaditeľkou som viac ako 30 rokov a dramaturgičkou viac ako 35 rokov. Je to zvláštna situácia. Takáto dlhoročná a kontinuálna skúsenosť v oblasti riadenia i tvorby na jednom mieste nebýva často. Vždy som sa – sme sa s mojimi kolegami a umeleckým šéfom Mariánom Peckom, snažili obhajovať záujmy tvorby. Tvorba bola prioritná. Divadlo sme vnímali ako vec verejnú a misiu kultúrnej gramotnosti. Tridsať rokov skúseností na poste riaditeľky je pre mňa súčasne dôležitým materiálom o tom, ako sa počas období rôznych politických vlád menili nároky na kultúru. Akú pozíciu dávajú politickí lídri divadlu pre deti a ako sa v rámci tzv. demokratizácie menili ideové schémy riadenia kultúry. Verím, že to snáď budem môcť pomenovať a analyzovať.  

Čo vám divadlo do života prinieslo?  

Divadlo sformovalo môj aktívny život a ovplyvnilo život mojej rodiny. Vďačím mu za veľa možností, skúšok a životných stretnutí a skúseností. Vďaka divadlu som mohla cestovať, byť v zahraničí na študijných pobytoch. To ovplyvnilo zásadne moje názory na úlohu umenia a divadla v spoločnosti.  Divadlo je živel, energia a život sám. Súčasťou dobrého divadla je kreativita. Tá prináša radosť. Objavy. Je to pocit, keď stojí čas a veríte, že život má zmysel. Také chvíle som zažila pri tvorbe v štúdiu T.W.I.G.A.  

Prečítajte si: https://akcnezeny.sk/inspirativna-modelka-s-hendikepom-odpadnete-ked-zistite-kolko-ma-rokov/ 

Búranie tabu a Štúdio T.W.I.G.A. 

 

Vaše inscenácie sú platformou feministických výziev pre dialóg o rodovej problematike. Aké pocity vo vás rodová nerovnosť vyvoláva? 

Rodová nerovnosť je znevýhodnenie žien v oblasti šancí a príležitostí na pracovnom trhu, ako aj pri platovom zaradení. Je to zložitý komplex otázok. Rodová rovnosť vychádza z toho, že muž a žena sú si rovní vo svojich vlastnostiach, schopnostiach a zručnostiach. Mali by mať rovnaký prístup k pracovným miestam a k ohodnoteniu. Nič z toho neexistuje v praxi. A ak si žena uvedomí neviditeľné mechanizmy, ktoré spôsobujú jej znevýhodnenie, keď pochopí všetky svoje rodové roly a normy, ktoré musí spĺňať v tejto spoločnosti a v rodine, prepadá frustrácii. Rodová nerovnosť je v nás hlboko zakorenená a spoločensky prijímaná ako niečo normálne. Začína sa to pri narodení dieťaťa a nesieme ju na svojich pleciach až do smrti. 

Od roku 2002 sa vo svojej tvorbe zameriavate na problematiku ženskej skúsenosti práve z hľadiska rodu, čo viedlo aj ku vzniku viacerých projektov, textov a inscenácií. S akou odozvou sa stretávate? 

Závisí to od témy, a tiež od kvality inscenácie. A tiež od osobnosti diváka, diváčky. Niektoré inscenácie sa nám vydarili, a vtedy boli prijímané bez nálepky. Sú to napríklad Reality snov, Diagnóza slovo, Mocadrámy, Citová výchova hadej ženy a iné. No a niekedy, ak už boli inscenácie onálepkované, tak bývali prijímané chladne. S predsudkami alebo ignorovaním toho, že vôbec vznikli. Na Slovensku totiž neexistuje feministický divák, či diváčka, ale to som si uvedomila, našťastie alebo nanešťastie, dosť neskoro. Až pri písaní dizertačnej práce. 

Môžete nám to vysvetliť bližšie?  

Divadlo je úzko spojené s tzv. tradičnými hodnotami spoločnosti. Aj v oblasti liberálneho intelektuálneho myslenia prevláda tradicionalizmus a konvencionalizmus. Divadlo reaguje na subtílne procesy myslenia, správania ľudí, na rôzne ideové nálady spoločnosti, politické témy. A z toho sa formujú väčšinové aktuálne tendencie. A musím povedať, že slovenská spoločnosť ako celok, muži aj ženy, je veľmi vzdialená od pochopenia feminizmov ako potrebnej súčasti demokratizačného procesu pre nás samých. Toto tvrdenie je platné naprieč generačným spektrom, od mladých ľudí po staršie ročníky. Také sú moje skúsenosti. 

Už ste spomínali založenie divadelného štúdia T.W.I.G.A. Čo ešte jeho vznik ovplyvnilo?  

Myslím, že to spôsobilo viacero faktorov. Uvoľnenie politickej atmosféry v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Môj študijný pobyt v USA, v Atlante, ktorá je známa lesbickým a gay divadlom. Ďalej snaha skúmať ženskú identitu inak, nie podľa tradičného vzorca myslenia v rámci paternalistickej reprezentácie, ale z rodového hľadiska. Významným podnetom bola spolupráca so združením Aspekt a naša spoluúčasť na projekte Ružový a modrý svet, kedy sme sa podrobnejšie zoznámili s feminizmami. Rovnako aj spolupráca pri site specific projektoch s Fenestrou, ženským krízovým centrom v Košiciach začiatkom milénia. A zrejme istú úlohu zohrala aj moja osobná nespokojnosť s tým, ako sa hovorí, píše a tvorí o ženách. A to nielen v divadle.  

Boli významným faktorom pre vznik štúdia aj priaznivé podmienky v BDNR? 

Áno, určite. Našla sa v divadle skupina žien, herečiek a študentiek, ktoré tieto témy zaujímali a chceli sa ženskej tvorbe venovať. Vnímali to ako príležitosť pre tvorivú hereckú výpoveď. Preto sme mohli vytvoriť viac ako 25 inscenácií.  

Podieľate sa na vzniku rôznych divadelných, ale aj edukačných projektov. Venujete sa mládeži, problematike tínedžerov. Aj touto formou chcete priblížiť tabuizované témy? 

V Anglicku, kde v sedemdesiatych rokoch minulého storočia vznikol projekt vzdelávanie divadlom (Theatre in education), je známy bonmot. Každé dobré divadlo má vzdelávací charakter, aj keď nevzniká za týmto účelom. A ja s tým súhlasím. Otvárať citlivé témy je podľa mňa základom divadelnej práce a divadelnej komunikácie s publikom. Naše divadlo sa tomu venuje programovo. 

Akých projektov sa to týka?  

Projektov s tabu témami bolo viacero. Posledným z nich bol projekt a predstavenie Cyber Cyrano o kyber šikane alebo Mofem – divadlo mobility&flexibility&emocionality venované inklúzii bežného diváka a minorít so znevýhodnením sluchovým, zrakovým. Alebo naša súčasná silná línia neformálneho vzdelávania divadlom, ktorú sme otvorili na festivale Bábkarská Bystrica 22 s mottom Divadlo na každý deň. A ktorou chceme otvoriť cestu rozvoja diváckej a kultúrnej gramotnosti umením. 

Dá sa povedať, že je v našej spoločnosti potrebné narušiť mnohé zastarané vzorce chápania postavenia ženy a muža, ako aj vstúpiť do života mládeže s osvetou, ktorá ich myslenie posunie vpred?   

Určite by prospelo, keby boli rodovo citlivé témy súčasťou novej reformy a kurikúl školstva, napríklad v predmete Človek a spoločnosť, Etická výchova. Otázkou je, kto by to učil? Pokiaľ viem, rodové štúdiá na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského už neexistujú. A neviem o tom, že by rodové štúdie boli súčasťou bežného vzdelávania na našich univerzitách. A kto posunie vpred myslenie v rodine? V kostole? V komunite? Na Slovensku kedysi existovali spolky striedmosti, aby primäli Slovákov a Slovenky menej piť. Nemyslím, že by po prednáškach v spolku niekto zmenil svoje návyky. Museli by sa zmeniť vonkajšie podmienky a nároky na človeka, aby prestal piť. Nevylučujem, že niekto sám od seba prestal piť, ale určujúcim bola zmena pracovných podmienok a povinností a odmeny, ktorá motivovala k zmene správania.  

Je to obdobné aj pri rodových otázkach?  

Domnievam sa, že áno. Existuje však veľká šanca, že mladí ľudia si v dnešnej digitalizovanej dobe nájdu potrebné informácie alebo v rámci rôznych vzdelávacích programov zavítajú na zahraničné univerzity a zažijú aplikáciu rodových tém v živote inej spoločnosti.  

Prečítajte si: https://akcnemamy.akcnezeny.sk/2023/07/tereza-bizikova-kazda-zena-nech-robi-tak-ako-to-citi/ 

Rodová rovnosť v divadle aj v živote 

 

Vo vašej knihe Feministické divadlo a jeho slovenská cesta spomínate rozpory, na ktoré narážate v praxi, ale aj v súkromnom živote. O aké rozpory ide?  

O všetky tie rozpory, ktoré spomíname v rozhovore. Nežijeme v rodovo citlivej spoločnosti a všetky témy rodovej nerovnosti, rodových stereotypov a noriem sú súčasťou sveta divadla, či v oblasti tvorby, alebo inštitucionálne. 

Kniha je prierezom a analýzou feministického divadla na Slovensku od deväťdesiatych rokov. Téma rodovej nerovnosti je teda otvorená pomerne dávno. Sú za tie roky viditeľné posuny?  

Z môjho pohľadu sa zvýšila informovanosť. A rodovo citlivé témy sa stali bežnejšími, nie sú natoľko neprijateľné ako pred desiatkami rokov. Fungujú organizácie, ktoré presadzujú rodovo citlivý pohľad na situáciu žien, najmä v oblasti rodovo podmieneného násilia páchaného na ženách alebo v oblasti reprodukčných práv. Veľa zaujímavej práce, okrem epochálnej tvorby Aspektu, priniesol aj odbor rodovej rovnosti na Ministerstve sociálnych vecí a rodiny, v gescii Oľgy Pietruchovej. Stále vychádzajú kľúčové feministické autorky, takže v tejto oblasti vnímam pozitívne posuny. Inou otázkou je téma inštitucionálnych a legislatívnych zmien a financovania organizácii s rodovo citlivou agendou, v súčasnosti temer bez podpory.  

Ako by ste definovali svoj pohľad na rodovú rovnosť? Čo je nevyhnutné zmeniť, aby nastala potrebná rovnováha?  

Rodová rovnosť je dôležitá pre zdravé párové vzťahy v rodine, v celej spoločnosti. Je to však ideálna predstava. A čo treba zmeniť? Mierne povedané treba zreformovať sociálny a vzdelávací systém. Kategoricky povedané. Všetko. Celý politický systém. Bez zmeny patriarchálneho systému a myslenia, sa nič neudeje. Viacnásobná diskriminácia a vládnutie na princípe rodovej mocenskej hierarchie je imanentnou súčasťou liberálnej demokracie a kapitalizmu v krajinách Európy. 

 

Myslíte si, že je naša spoločnosť už dostatočne vyspelá, aby prijala výzvu byť rodovo vyváženou? 

Nie je. Neexistujú a nie sú pripravené legislatívne mechanizmy, ktoré by to umožnili. K tomu, aby sa pripravili, potrebujeme parlament, ktorý dokáže sformovať dané legislatívne zmeny, a schváliť ich. Parlament, ktorý prijme Istanbulský dohovor. Nevidím zatiaľ osobnosti, ani politické strany, ktoré by to dokázali presadiť. Z rodových tém vytrvalo riešime jedinú tému.  Prerušenie tehotenstva ako jedinečnú otázku viery, pričom táto téma nie je primárne otázkou vierovyznania, ale komplexom otázok sociálnej inklúzie a viacnásobnej diskriminácie žien. Niekedy sa mi zdá, že na Slovensku platí stále komunistické tvrdenie, jeden krok vpred a dva kroky vzad. Na druhej strane je dôležité, že rodovo citlivé témy sa verejne odkrývajú, že sa konajú konferencie, akou je Equal Pay Day a stále sa nájdu ženy a muži, čo sa pokúšajú odstrániť rodovú a iné diskriminácie v našom živote.  

Konferencia Equal Pay Day Slovakia otvorí aj tabuizované témy  

 

V novembri tohto roku sa bude v Bratislave konať konferencia Equal Pay Day Slovakia. Osloviť Ivetu Škripkovú, vzhľadom na jej snahu o zviditeľnenie nerovnosti v postavení žien, bolo jasnou voľbou. Tabuizované témy vo svojich inscenáciách prenáša k divákovi formou javiskových metafor, ktoré sú dostatočne čitateľné. Týmto jazykom vytvára silné scény a otvára úplne prirodzene napríklad aj tému sexuálnej rozdielnosti medzi mužom a ženou. O rodovej nerovnosti rozpráva svojim umeleckým jazykom. Nahlas. Tak, aby to bolo počuť.  

Zdroj foto: Iveta Škripková, BDNR

Autorka článku: Veronika Samborská